Poznanie a láska - 2. časť

Žiaľ, láska v patriarchálnom systéme akoby nemala miesto, akoby pre neho bola trápnou záležitosťou, ktorá ho zdržiava a mu prekáža v tom , aby mohol byť koristnícký, bezohľadný, militaristický, chorobne ziskuchtivý a uzurpátorský. Skutočná láska nič z toho nepozná a to odmieta! V patriarcháte je všetko orientované len na dosiahnutie istych cieľov, a to za každú cenu. Človek a jeho vnútorne potreby sú až druhoradé. Patriarchát nikdy nehlásal lásku ako najvyšší princíp existencie človeka. Láska preň bola niečo, k čomu nikdy nenašiel správny prístup a ju vždy asocioval len s povinnosťou, zaväzkom, ba dokonca aj s poslušnosťou. Patriarchát preto všemožne potláčal aj slobodu jednotlivca. Ale len vnútorne slobodný človek je schopný pravej lásky 

Človek bez poznania by bol len bezmocnou hračkou prírody. Poznanie mu otvára cestu k sebe i cestu ku kozmu. Jeho schopnosť poznávať, spoznávaním sa učiť a naučené si zapamätať mu umožňuje prenikať do tajomstiev kozmu. Nové poznanie je pre človeka, ktorý sa mu dokáže otvoriť najvyšším zmyslom života, spolu s láskou. Dáva mu pocit, že jeho život má zmysel, a to najmä vtedy, ak pochopí, že toto poznanie može odovzdávať iným a tak ich obohacovať.  

Schopnosť vedieť dávať lásku súvisí veľmi úzko s tým, či sme vnútorne slobodní. Len vtedy sme schopní vyslobodiť sa z deformujúcich okov, ktorými nás spútal patriarchát. V tomto zmysle možno povedať, že život slobodný, bez okov duchovného otroctva pozostáva v tom, že v jeho priebehu sme schopní sa nepretržite, znova a znova nanovo zrodiť. Je našou veľkou tragédiou, že veľká vačšina ľudí v tomto systéme umiera skôr ako sa naozaj zrodili.

Dávať skutočnú pravú lásku je schopný len ten, kto nadobudol dostatočnú mieru sebapoznania, odvahy, vnútornej slobody a očistil sa od narcizmu a egoizmu. V tomto smere sú ženy oveľa ďalej ako muži, ba možno povedať, že ženy sú tam, kam sa muži podľa všetkého nikdy nedostanú, v každom prípade nie v dohľadnej dobe. Pokiaľ vládnu v patriarcháte a súčasne sa ním nechajú ovládať, tak sa im to nepodarí. A to je ich veľká tragédia.  

Muž sa stále musí učiť (no len vo výnimočnom prípade sa to je schopný naučiť a precítiť), čo je opravdivá laska. Naproti tomu žena už od samého počiatku vie, čo je láska, lebo je nositeľkou života, muž je ale jeho ničiteľ. Problém muža spočíva v tom, že jeho chápanie lásky je obmedzené a neúplné, akoby sa odohrávalo len v jednej urovni či v jednej dimenzii. Láska je však čosi ako omnipotentný či priestorový fenomén a jej elementárna podstata je mnohodimenzionálna práve tak, ako je mnohodimenzionálny aj prístup ženy k jej okoliu a k luďom. Žena akoby bola priam stvorená pre lásku, muž naproti tomu akoby bol predestinovaný len na boj, deštruktivitu a nenávisť. 

Muž zaobchádza s láskou akoby bola tovarom, ktorý možno predať a kúpiť. Žena zaobchádza s láskou ako s kvetinou, ktorú treba polievať a venovať jej neustálu pozornosť. Žena preto miluje so srdcom, muž s rozumom, ale bez srdca. 

Opravdivá láska je rečou univerzálneho človeka. Muž túto univerzálnosť nevie chápať, lebo ju v sebe nemá - žena je ňou preplnená. Muž lásku takmer vždy spája aj s kontrolou, ovládaním, žiarlivosťou a predovsetkým s vlastníctvom (ak ženu milujem, musí mi predsa patriť - celá, telom i dušou, tak hrôzostrašne zmýšľa patriarchálny muž). Opravdivá láska sa s kontrolou a žiarlivosťou absolútne neznáša a ich nepozná. Muž objekt svojej lásky neustále kontroluje, či sa správa podľa jeho predstáv a želaní, prípadne aj príkazov. Naproti tomu žena sa mužovi, ktorého miluje, snaží dôverovať a aj mu to plne dáva najavo a práve v tom spočíva princíp jej lásky a jej schopnosti vedieť ju vždy aj hlboko precítiť. Pre ženu láska neznamená na prvom mieste len sex, pričom žena je schopná pravej lásky aj bez sexu, čo sa o mužovi nedá povedať vôbec. Muž svoju takzvanú lásku veľmi intenzívne spája so sexom. 

Láska súvisí veľmi s hlbokými a vrúcnymi pocitmi a tie vedia prejavovať neporovnateľne lepšie a intenzívnejšie ženy ako muži. Pochopiť, zvnútorniť a aj vyjadriť pocity je oveľa ťažšie ako zdôvodňovať niečo rozumom a logikou. 

Láska veľmi úzko súvisí aj so solidaritou a sociálnym cítením. Súvisí s ochotou pomocť slabšiemu, podeliť sa s tým, kto má menej, so schopnosťou dokázať sa zastať ukrivdeného a vedieť do svojho sociálneho srdca prijať aj cudzieho či cudzinca. Práve dnešná ľudsky tak studená a mrazivá doba je obdobím, ktoré lásku a solidaritu potláča a čoraz vačšmi minimalizuje. Prečo je to tak? Odpoveď je jednoduchá. Kde sa v hojnej miere vyskytuje láska a solidarita, kde je súdržnosť a spolupatričnosť medzi ľuďmi veľmi silná a ich citové putá rezonujú láskou, tak to z nich robí spoločenstvo nevhodné na vykorisťovanie, na akceptanciu bezohľadných patriarchálnych noriem, vyznačujúcich sa potláčaním lásky a indoktrináciou mozgov, aby boli orientované na patologickú ziskuchtivosť.

Cynická bezohladnosť globálneho kapitálu, ako v súčasnosti sme jej svedkami, nenávidí nič tak veľmi, ako úzke solidárne prepojenie ľudí a vzájomnú lásku, pretože potrebuje iný typus ľudí, takých, ktorých môže vykorisťovať za účelom absolútnej maximalizácie svojich ziskov a ktorí to bez problému pripustia. Z toho dôvodu sa ich snaží za každú cenu desolidarizovať a z niektorých z nich spraviť extrémnych egoistov, z iných zas nezamestnaných chudákov. To je najvhodnejšia forma, ako možno solidaritu ľudí rozleptať a zničiť a ešte ich aj postaviť proti sebe. Globálny kapitál si preto vypracoval početné, veľmi dôkladne premyslené psycholgické systémy ako svoje neľudské ciele realizovať. Najdôležitejšia pritom je vhodná manipulácia pocitov, pričom sa snaží pôsobiť na ľudí tak, aby ich oddelil od pozitívnych emócií vnútra a od sociálneho cítenia a navnadil ich na extrémny konzumizmus, ktorý im má dať ilúziu, že  sú mimoriadni. Potom už veľká väčšina ľudí ochotne a poslušne konformisticky robí to, čo sa od nich očakáva a žiada. 

Na záver sa možno opýtať, čo je dôvodom toho, že pocity síce môžu iniciovať lasku, no možu rozpútať aj násilie, zlobu a nenávisť? Je to nedostatok poznania a múdrosti? Alebo nedostatok charakteru a morálky?

Podľa môjho názoru a mojej skúsenosti je to chýbajúce hlboké poznanie, nesloboda a nedostatočná múdrosť. Lebo práve tieto kvality podmieňujú vysokú mieru morálky a bezúhonnosti charakteru a robia človeka kritickým k nátlaku a manipulácii zvonka! 

Koniec