“Kto poznávaním umocňuje lásku a v láske rozširuje svoje poznanie, ten miluje a súčasne poznáva a poznáva a súčasne miluje.”
Život každého nového človeka, každého nového hosťa na našej planéte začína poznaním a láskou. V láske bol splodený (aj keď nie vždy), s láskou je na tento svet očakávaný a s láskou je na ňom aj prijatý. Od prvého momentu, keď otvorí oči, začína objavovať a spoznávať. Objavovanie a spoznávanie je najzákladnejšou potrebou jeho intelektu. A prostredníctvom poznávania sa učí objavovať a rozvíjať aj lásku. Najprv je to len láska k sebe a láska k matke ako k objektu, ktorý sa o neho stará a ho udržuje na živote. To znamená, že ide o inštinktívnu lásku, ktorá sa pomocou poznávania a objavovania premieňa na lásku prirodzenú. Prirodzená láska je láska poznávacia a či láska vznikajúca procesom spoznávania. Bez tohto procesu by skutočná a nezištná láska neexistovala a bez fenoménu lásky by neexistovalo ani poznanie. V podstate možno povedať, že láska sa rovná poznaniu, čo pochopiteľne platí aj naopak.
Preto je najvačším paradoxom existencie človeka to, že spravidla už veľmi skoro stratí afinitu k obom najdôležitejším aspektom svojho života – k láske i k poznaniu. Stratia sa mu z dohľadu skôr, než si naplno uvedomí, že bez nich je jeho bytie nedokonalé a amputované, a preto ani nedokáže byť šťastný. To je dôvodom, že potom celý život trpí pocitom, že nevie, kto je, že nevie, čo tu hľada a nevie kam kráča. Je sužovaný a zmietaný nepokojom, nahlodávaný strachom a mučený osamelosťou.
Ako je niečo také vôbec možné? Ako môžeme stratiť to, čo je pre nás najdôležitejšie, čo je pre náš život jeho najvýznamnejšou esenciou?! Ako môžeme odvrhnúť a či si dať zobrať to, prečo sme boli stvorení: Aby sme milovali a poznávali!!!!
Už starí Gréci vedeli veľmi dobre, aký nesmierny význam má pre ľudský život eros a gnózis – láska a poznanie. Gnozeológia bola starogrécka disciplína o poznaní a o jeho zveľadovaní. Láska a poznanie boli pre Grékov – ale takisto aj pre starých ázijských filozofov – základom kozmického diania, takpovediac zrkadlovým obrazom najvnútornejšieho princípu kozmu na Zemi. V človeku našiel kozmos svoje doterajšie kreatívne maximum (pokiaľ siaha v tomto smere naše poznanie o kozme). Ale len v tom človeku ho dosiahol, ktorý spoznáva preto, aby mohol milovať! Nie v tom, kto spoznáva preto, aby ovládol a ničil!
Filozofia, ktorú Gréci rozvinuli a s nevšednou láskou ju neustále zdokonalovali, je dôkazom ich veľkého nadšenia pre poznanie. Najväčší grécki filozofi ako Sokrates, Platon či Aristoteles a ďalší, sú vynikajúcim príkladom toho, ako filozofické poznanie zušľachťuje myslenie človeka. Filozofia značí asi toľko ako láska k pravde a k poznaniu. Z toho dôvodu by sa každý človek mal stať filozofom. Aby sa tak stal “milencom” pravdy a múdrosti. Ak by žil v zmysle takto chápanej filozofie, stal by sa samostatný a nezávislý, no zároveň aj pozitívne spoločenský a stal by sa skromný v materiálnom ohľade, avšak bohatý duchom a naplnený láskou.
Na nešťastie sa cesta vývoja Západu začala už veľmi skoro odlišovať od cesty Východu. Západ postupne čoraz väčšmi strácal svoj pôvodne tiež holistický pohľad na svet a na život a začal ho vnímať a chápať mechanisticky a takmer výlučne patriarchálne. Patriarchálny princíp nemá veľa zmyslu pre lásku, slobodu a nezávislosť. Jeho hlavným cieľom je moc a vlastnictvo. Poznanie, o ktoré sa usiluje patriarchát, musí vždy slúžiť len záujmom vlastníctva, moci a materialneho zisku. To značí, že nikdy nebolo vnímané ako ideál človeka a jeho pozemskej existencie, ale ako dôležitý nástroj na ovládanie iných. Je to len účelové zbieranie a zhromažďovanie vedomostí a informácií.
Princíp lásky je princípom všetkého, čo v kozme existuje. Vedeli a hlásali to už oddávna všetci východní i západní mudrci. V podstate existuje aj na tých úrovniach kozmu, ktoré z nášho povrchného, len na nás samých a na našu civilizáciu koncentrovaného pohľadu nevnímame a nebadáme. Existuje dokonca už na úrovni prvkov, ktoré sa chemickými väzbami vyhľadávajú a “objímajú”, teda viažu na seba a spájajú. Existuje aj v úrovni fyziky, kde gravitačná sila objektov priťahuje iné objekty. V tomto zmysle možno povedať, že nič v kozme nechce ostať samo a osamele, ale vyhľadáva si partnera či partnerov a všetko v kozme navzájom komunikuje. Reč tejto komunikácie je svetlo a energetické žiarenie, pretože všetko, čo v kozme existuje, vyžaruje a prijíma energiu (pokúsil som sa tieto súvislosti vyjadriť aj rečou filozoficko-prírodovedeckej poézie v básnickej zbierke Kozmické melodie - možno ju celú nájsť tu na webe, pod štítkom MOJA POÉZIA).
nasleduje dokončenie v 2. časti
