Posledný kráľ Židov – po ňom sa Judea stala provinciou Ríma

   V predlhej histórii Judei prišiel ešte raz a naposledy čas, keď Židom vládol ich vlastný kráľ. Stalo sa tak potom, keď cisár Tiberius v roku 37 skonal. Jedným z prvých aktov nového rímskeho cisára Caligulu bolo vymenovanie Julia Agrippu, vnuka Mariammi a Herodesa za židovského kráľa. Agrippa, ktorý žil v čase vlády Tiberia v Ríme sa počas jedného večierka v kruhu významných ľudí, medzi ktorými sa nachádzali aj ľudia blízki Tiberiovi vyjadril neopatrne v neprospech cisára. Po tom ako sa to dostalo do jeho uší a Tiberius to považoval za urážku majestátu, sa dostal do väzenia.

Caligula, ktorý Tiberia nenávidel a pravdepodobne sa postaral o jeho odstránenie, dal Agrippu hneď po svojom nástupe na trón prepustiť. Odvtedy ho priam zahŕňal prejavmi svojho priateľstva. Sám mu pri slávnostnom akte nasadil na hlavu kráľovský diadém a až po roku ho pustil do Jeruzalema, tak veľmi si ho obľúbil. Správa o korunovácii Agrippu vyvolala v Judei priam euforickú vlnu nadšenia. Židia boli za to cisárovi veľmi vďační a pokladali ho za svojho priaznivca. Ešte vôbec ani len netušili, že už za niekoľko rokov sa všetko zmení a bude to Caligula, ktorého zásluhou sa cez Judeu a cez židovskú diaspóru prevalí vlna nešťastia, plaču a utrpenia.

   Na požiadanie Caligulu cestoval Agrippa do Jeruzalema cez Alexandriu. Cisár chcel, aby mu poslal dôvernú správu o tamojších pomeroch. Práve jeho návšteva v metropole na Níle sa však stala podnetom na prepuknutie ťažkých protižidovských represálií. Medzičasom to v meste vyzeralo medzi židovskou obcou a tamojšími Helénmi ako v sude s pušným prachom. Stačila nepatrná iskra a bol by nasledoval výbuch. Systematická a metodická práca Apiona v tomto smere priniesla svoje ovocie. To, že Caligula vyznamenával Agrippu a zahŕňal ho svojou pozornosťou, to všetko nesmierne dráždilo grécku Alexandriu. Vyplynuli z toho aj oprávnené obavy tamojších Grékov, že Caligulova priazeň sa prejaví podporujúco aj pre Židov v Alexandrii, a to by malo za následok ďalšie zvýšenie ich možností a vplyvu v meste. Niečo také bolo potrebné prekaziť všetkými prostriedkami.

   Príchod Agrippu v roku 38 do prístavného mesta v nílskej delte sa tak stal onou zápalnou iskrou, ktorá navodila ničivú explóziu. Zatiaľ čo židovská obec ho nadšene a okázalo privítala, organizovali traja vysokí hodnostári magistrátu, samozrejme Gréci, okamžité aktivity na zosmiešnenie a nactiutŕhanie nového židovského kráľa. Už z toho vidieť, akí dôležití a mocní sa cítili, keď nerešpektovali ani len rozhodnutie rímskeho cisára.

   Hneď po odchode Agrippu do Judei sa pred jednou z gréckych akadémií pričinením magistrátnych úradníkov zišiel veľký dav a jeho vášne bičovali rečníci posmešnými a provokačnými protižidovskými rečami. Zosmiešňovali Agrippu, Jahveho, Mojžiša i židovské kulty. Vrcholom podujatia bolo ironizujúce vystúpenie istého známeho lokálneho blázna, ktorého obliekli do kráľovského šatu, na hlavu mu dali korunu z papyrusu a imitoval tak Agrippu, pričom ho dav hnal s posmechom ulicami mesta. Napokon, keď už bol dostatočne rozzúrený, tak dav vtrhol do židovskej štvrti a začal umiestňovať v synagógach, školách a Domoch múdrosti symboly cisárskej moci a podobizne Caligulu. Pre Židov to, pochopiteľne, bolo najvyššie znesväcovanie ich náboženských pocitov.

   Židia, ktorí nechceli zasahovať, lebo mnohí z davu boli ozbrojení palicami a dýkami, vyslali ihneď svojich zástupcov k rímskemu miestodržiteľovi a žiadali ho o zakročenie a o ochranu. Boli však zhrození, keď ich úplne proti ich očakávaniu Avillius Flaccus odbil a nechal ich napospas vyčíňaniu divokej masy, veď boli predsa podľa cisárovho ediktu právoplatnými občanmi Alexandrie. Netušili, že Flaccusa už predtým spracovali ich nepriatelia a nahovorili mu, že si veľmi získa priazeň ješitného a ctižiadostivého Caligulu, keď mu otvorene prejaví, ako veľmi a všade s horlivosťou šíri jeho kult. Flaccus sa vo svojej odrazu prepuknutej horlivosti aj sám ešte viac stupňoval. Bol presvedčený, že Caligula mu bude zaviazaný veľkou vďakou, keď sa dozvie, že z vlastnej iniciatívy zakročil proti Židom, lebo odmietali šírenie jeho cisárskeho kultu. A tak miesto toho, aby ich chránil, svojvoľne im odobral ich práva, ktoré im potvrdil Caligula. To bola voda na mlyn davu naplneného nenávisťou a ten začal s hromadným zabíjaním a masakrovaním Židov.

    Začalo brutálne prenasledovanie Židov, trvajúce niekoľko týždňov a nič podobné hrdá a tolerantná Alexandria, tak veľmi sa pýšiaca svojou učenosťou a múdrosťou, nikdy predtým nezažila. Domy Židov horeli, ich majetok bol plienený a oni boli zabíjaní. Lode židovských kupcov a obchodníkov, ktoré boli v prístave, boli najprv vykradnuté a potom podpálené. Aj Flaccus sám sa pošpinil krvou nevinných Židov. Vydal neslýchané nariadenie, aby vojaci zatkli štyridsať predstaviteľov židovskej rady a dal ich v aréne bičovať. Dokonca vyslal vojakov do židovských štvrtí, aby hľadali po zbraniach, ktorými údajne chceli Židia bojovať a vyvolať vzburu, čo však bola len zámienka, aby mohol legitimovať svoje brutálne opatrenia.

    Krviprelievanie Židov v Alexandrii sa skončilo, keď Caligula prekvapujúco odvolal Flaccusa a poslal ho do vyhnanstva na ostrov v Egejskom mori. Nebolo to však kvôli alexandrijským Židom, ale preto, že sa cisár dozvedel, že vo veľkom spreneveroval dane, ktoré mal odvádzať Rímu. Prenasledovanie síce po odchode Flaccusa prestalo, no obrazy cisára ostali stále na miestach, ktoré v zmysle Zákona nesmeli byť znesvätené žiadnym cudzím kultom.   

     Predstavení Židov vyslali do Ríma delegáciu, ktorá mala predstúpiť pred cisára a požiadať ho o dovolenie ich odstrániť. Robili si veľkú a oprávnenú nádej, že vec sa podarí, lebo o jej vedenie požiadali Fila z Alexandrie. Bol to vysoko učený muž, veľký znalec kultúry helenizmu, široko ďaleko uznávaný a rešpektovaný. Mal byť hovorcom delegácie pred Caligulom. Filo z Alexandrie aj napriek svojmu myšlienkovému prepojeniu s filozofiou a učením Grékov, ostal verný svojmu židovskému pôvodu. Centrálnou ideou a náplňou jeho života, ktorú pokladal za svoje životné poslanie, bola jeho snaha zjednotiť a zmieriť protiklady gréckej filozofie a svetonázoru Židov, ktoré boli z jeho pohľadu len zdanlivé a nie skutočné. Napísal mnoho učených spisov a kníh a aj Gréci o ňom hovorievali, že hovorí a píše ako ich veľký Platón. Väčšie uznanie sa v tomto smere už nedalo vyjadriť. Užíval pocty i uznanie v najvyšších kruhoch vtedajšieho rímsko-gréckeho sveta. Samozrejme, že aj Caligula, ktorý sa rád hral na znalca učenia a filozofie, poznal dobre veľkého Fila z Alexandrie. Nečinní, pochopiteľne, neostali ani odporcovia Židov v Alexandrii, keď sa dozvedeli o ich úmysle predstúpiť pred cisára. Ich delegáciu viedli Apion a Izidor, jeden z vodcov krvavého prenasledovania Židov v Alexandrii.

    Caligula sa neponáhľal s ich prijatím a nechal ich v Ríme dlho čakať. Konečne po niekoľkých týždňoch bolo obom delegáciám oznámené, že sa majú dostaviť do cisárovho veľkolepého letného sídla, neďaleko Ríma. Cisár však bol viac zaujatý práve prebiehajúcimi prácami v jeho záhrade, ako počúvaním prijatých delegácií a každú chvíľu prerušoval audienciu a dával príkazy záhradným architektom. Audienciu napokon prerušil a ukončil a nedal konečnú odpoveď ani jednej strane.

    Židovská delegácia sa musela vrátiť do Alexandrie roztrpčená a s prázdnymi rukami. Zároveň sa ale dozvedeli, že Caligula nariadil, aby jeho obrazy umiestnili aj v jeruzalemskom chráme. V Izraeli vypuklo veľké rozhorčenie. Caligula sa čoraz viac stupňoval vo svojom šialenstve a v predstave o svojej božskosti. Veľmi ho rozhnevalo to, že Židia, ktorým preukázal svoju priazeň tým, že urobil ich kráľom Agrippu, ho napriek tomu odmietli uznať ako boha. Miestodržiteľovi Sýrie, Petroniovi, nariadil, aby sa s dvoma légiami vydal do Jeruzalema a potlačil každú vzburu        Židov, ktorá mohla po cisárovom príkaze prepuknúť.

     Začiatkom roku 40 dorazil Petronius do mesta Akko, na hraniciach Izraela. Tam ho už očakávali zástupy Židov a ich predstavitelia ho naliehavo prosili, aby príkaz Caligulu obišiel, lebo hrozí zbytočne veľké krviprelievanie. V celej krajine to doslova vrelo, jej obyvatelia boli pripravení ku všetkému. Petronius bol rozvážnym mužom a preukázal porozumenie pre situáciu, hoci vôbec nebol sympatizantom Židov. Rozhodnutie pre neho však v žiadnom prípade nebolo jednoduché. Vzoprieť sa cisárovmu rozkazu bola nebezpečná hra pre každého. Agrippa, samozrejme, tiež videl neriešiteľnosť problému a okamžite sa vydal na cestu do Ríma. Musel bezpodmienečne hovoriť s Caligulom. Petronius napísal cisárovi list, kde mu opísal dramatickú situáciu v Izraeli, ktorú vyvolalo jeho nariadenie. Medzičasom Agrippa dorazil do Ríma a tam sa mu podarilo prehovoriť Caligulu, aby zrušil svoj rozkaz. V ten istý deň sa však stalo niečo, čo potvrdzuje staré známe príslovie „veľa dobrého neraz škodí“. Podvečer cisárovi doručili list od Petronia. Keď si ho prečítal, veľmi sa ttrozhneval, že Petronius si dovolil nesplniť jeho rozkaz. Caligula okamžite vyniesol nad ním rozsudok smrti a opätovne nariadil vykonať svoj pôvodný príkaz.

    Osud však bol priaznivý nielen voči Petroniovi, ale aj voči Židom. Prv než loď, ktorá niesla Caligulov rozsudok smrti nad Petroniom, doplávala do Izraela, cisára zavraždili. Nový cisár Claudius chcel mať v ríši predovšetkým pokoj a poriadok a Petronius bol spoľahlivý služobník Ríma a pre Judeu a pre rímske záujmy v nej bolo najlepšie, ak Arippa aj naďalej ostal kráľom. A tak nový cisár nepotvrdil rozsudok smrti, no potvrdil Agrippu ako kráľa Židov.

    Len štyri roky bolo Izraelu dopriate, že Agrippa smel v ňom vládnuť. Boli to pre krajinu požehnané a dobré roky. Agrippa sa počas svojej vlády prejavil ako krajine a Zákonu oddaný panovník. Ľud ho miloval a ctil si ho. Nešťastie však ostávalo Izraelu aj naďalej verné a jeho obľúbený kráľ nečakane zomiera v roku 44, vo veku päťdesiatštyri rokov. Čo bolo príčinou jeho smrti, o tom historické pramene mlčia. Jedno je však isté. Židia ho dlho a trpko oplakávali, nežidia v Izraeli ale plesali.