Popravu brata pomstil popravou carizmu: V.I. Lenin – revolucionár – zakladateľ Sovietskeho Zväzu

22. apríla uplynie 150 rokov od narodenia Vladimíra Iljiča Lenina. História založenia Sovietskeho Zväzu a s tým spojené dramatické a prevratné udalosti vo veľkej časti sveta patria k najvýznamnejším spoločenským procesom 20. storočia.

Narodil sa v meste Simbirsk, ktoré bolo neskôr na jeho počesť premenované na Uljanovsk, lebo jeho pôvodné meno bolo Uljanov.

Jeho rodičia boli veľmi inteligentní – matka sa sama naučila hre na klavír a ovládala francúzštinu i angličtinu. Otec bol učiteľom a neskôr sa stal štátnym úradníkom. Vladimír odmalička veľmi obdivoval brata Alexandra, staršieho o 4 roky. Každú nedeľu sa pri obednom stole Uljanovcov dlho diskutovalo na rôzne politické i filozofické témy.

Obaja bratia boli v škole excelentnými žiakmi. Alexandra už ako 15 ročného veľmi ovplyvnili myšlienky Karola Marxa a začal sa prejavovať ako extrémny kritik cárskeho režimu a pracoval aktívne proti nemu. Zúčastnil sa dokonca prípravy atentátu na cára, ktorý však nebol úspešný. Alexandra zavreli do väzenia a v roku 1887 ho v Petrohrade popravili.

Keď správa o jeho smrti prišla do Simbirska, tak sedemnásťročný Vladimír v záchvate zúfalstva kričal z plného hrdla: “Toto si odpykajú, to prisahám na svoj život.“

Ako čas neskôr ukázal, tak svoju prísahu aj dodržal.

Aj on sa plavil – ako jeho brat - na vlne odporu a vzdoru proti cárovi. V roku 1895 ho cárska polícia zatkla pre revolučné aktivity a z väzenia sa dostal na slobodu až po 14. mesiacoch. Na slobode strávil ale len niekoľko mesiacov a bol znova odsúdený a v roku 1897 bol poslaný na tri roky do vyhnanstva na Sibír.

V sibírskom vyhnantve v dedine Sušenskoje spoznal ruskú intelektuálku Nadeždu Krupskú. Tá sa stala jeho ideálnou partnerkou  a jeho spolupracovníčkou, ktorá ho obdivovala a sa celkom podriadila jeho ideám a jeho práci. Ich manželstvo ostalo trvalým zväzkom.

V čase vyhnanstva napísal Lenin knihu Vývoj kapitalizmu v Rusku. Už vo vyhnanstve pripravoval revolúciu, a to tak ideologicky ako aj pragmaticky.

Po návrate z vyhnanstva sa rozhodol odísť z Ruska na Západ. Urobil tak z dvoch dôvodov.

Pochopil, že revolúciu môže oveľa ľahšie a efektívnejšie, ale i bezpečnejšie pripravovať v západnej Európe, lebo tam v porovnaní s Ruskom vládol už predsa len istý liberalizmus. Druhým dôvodom bolo to, že chcel spoznať Západ a študovať západné politicko-ekonomické pomery.

V západnej Európe ostal s malými prestávkami (bol krátky čas napr. v Poľsku) 17 rokov, pričom žil prevažne vo Švajčiarsku. Takmer 7 rokov strávil v Ženeve, Berne a Zürichu. Bol tam politicky veľmi aktívny – pracoval v univerzitnej knižnici, prednášal na univerzite a mal veľké množstvo prívržencov a obdivovateľov.

Švajčiarsko bolo v tom čase už demokratické a bolo najliberálnejším  štátom v Európe, so slobodou tlače a ženy mali právo študovať na univerzitách.

Celú revolučnú ideológiu pre Rusko Lenin vyparacoval v tejto krajine a niekoľko jeho blízkych švajčiarskych priateľov, ktorí ho obdivovali a zároveň zdielali jeho politické presvedčenie, vedeli o tom, čo pripravoval v Rusku.

Leninov čas pre konkrétne činy vo vlasti prišiel ku koncu 1. svetovej vojny. V Rusku, ktoré bolo jej účastníkom, vládla preto katastrofálna hospodárka situácia a jednoduchý ľud trpel a hladoval. To vystupňovalo revolučné odhodlanie más do krajnosti. V marci 1917 prišlo k zvrhnutiu cára  a nastúpila Dočasná vláda.

Lenin sa okamžite rozhodol pre návrat do Ruska. Ostáva navždy zásluhou najvyšších nemeckých vládnych kruhov, že Lenina nechali bez problémov precestovať Nemeckom, hoci dobre vedeli o jeho nebezpečných komunistických aktivitách. Nemci však boli presvedčení, že Leninova rozvratná činnosť v Rusko ešte viac oslabí nebezpečného konkurenta o moc v Európe. Nikto vtedy ale netušil, aké to bude mať následky pre celý Západ.

Po októbrovej revolúcii 1917 boľševici, ktorých viedol Lenin, zvrhli Dočasnú vládu. V roku 1922 založili boľševici vedení Leninom, Sovietsky Zväz. V tom čase bolo však jeho zdravie už veľmi oslabené a v máji dostál porážku. O niekoľko mesiacov prišla druhá porážka. Z nej sa už nezotavil a 21. januára 1924 zomrel.

Veľkosť osobnosti Lenina – z pohľadu histórie – spočíva v dokonalej symbióze dvoch vlastností, ktorými sa vyznačujú veľkí politickí vodcovia: Bol nielen skvelým pragmatikom, ale aj geniálnym teoretikom a vynikajúcim rétorikom, ktorý dokázal strhnúť masy a zároveň presvedčivo osloviť aj intelektuálov.

Jeho politicko-filozofické publikácie boli známe a populárne vo všetkých svetadieloch a mali vplyv na všetky revolučné hnutia.

Učil sa od neho Mao, Castro, Che Guevara a ďalší revolucionári. Lenin bol nesmierne tvrdý voči sebe a mal železnú disciplínu. Bola to jeho neustála práca a len minimum oddychu, čo mu už skoro podlomilo zdravie. Ako autor a publicista bol mimoriadne aktívny. Vydal 55 knižných prác a nespočetné množstvo článkov. Bol revolucionárom z presvedčenia a tomu obetoval všetko – rodinu, zdravie a celý svoj čas.

Republiku sovietov nepokladal za niečo samoúčelné a konečné. Mala neskôr služiť ako ideálny odrazový mostík k exportu svetovej proletárskej revolúcie. Z toho dôvodu bol Lenin veľkým prívržencom a spoluzakladateľom medzinárodného robotníckeho hnutia.