Politická analýza: Martin Schulz SPD - z neba rovno do pekla

V povojnovej histórii Nemecka si viem spomenúť len na dvoch politikov, ktorí zažili podobný hlboký pád vo svojej kariére ako M. Schulz teraz.

Ako to teraz pôjde s SPD ďalej, to stojí doslova vo hviezdach. Či sa zastaví voľný pád strany, alebo či bude aj naďalej strácať priazeň voličov, to nevie nikto predpovedať a ani to, či členovia SPD vo veľkom hlasovaní dajú svoje áno Groko – veľkej koalícii – ktorú Schulz s Merkel už po nekonečných naťahovačkách „upiekli“, lebo aj to stojí len vo hviezdach.

Obrovské ovácie SPD, keď Schulz zostúpil z európskeho trónu

Presne pred rokom, v januári prišiel Schulz z Bruselu (kde zosadol z najvyššieho kresla EÚ), ako spásonosná žiarivá kométa pre SPD, do Berlína. Hneď sa stal predsedom SPD a aj jej kandidátom na pozíciu kancelára.

Keď šéfoval v Bruseli, tak stelesňoval nielen pre SPD najvyššie európske hodnoty a nejeden Nemec si ho ctil ako nekorunovaného kráľa Európy. Bol „všadeprítomný“, do všetkého zasahujúci, ovládajúci 4 jazyky a zdanlivo aj všetkému rozumejúci a všetko vyriešiaci.

Keď však zostúpil z „Výšin Európy“ do každodenného virvaru komplikovanej berlínskej politiky, tak som mal hneď silné pochybnosti, či to bude stačiť. Už skoro sa ukázalo, že som mal pravdu a po počiatočných úspechoch, keď po jeho nástupe rýchlo stúpali preferencie SPD, tak čoskoro nastal zlom a krivka išla dole.

Bolo dokonca niekoľko dní, keď Schulzove osobné preferencie boli lepšie ako kancelárkine.

Tzv. Schulzov efekt veľmi rýchlo vyprchal

Už týždeň po mimoriadnom straníckom dni SPD eufória pre Schulza utrpela prvý úder: Porážka  SPD vo voľbách v Sársku.

Druhý úder: V máji vo voľbách stratila SPD svoju vládu v Šlezvicku-Holšteinsku.

Tretí úder (ktorý už ohlasoval K.O. pre Schulza) prišiel len o týždeň neskôr: Strata moci vo voľbách v najväčšej nemeckej spol. krajine, v NRW.

Tzv. Schulz-efekt stratil svoju mágiu dokonca aj v jeho rodnej krajine NRW, ktorá patrila dlhodobo len pod vládu SPD.

Schulz robil veľmi zlý predvolebný boj

Aj  Bundestagswahlkampf (parlamentný volebný boj) viedol Schulz mizerne a diletantsky, hoci vystupoval srdnate a bojovne, ale neraz analyzoval svoje témy rozmazane a inokedy zas komplikovane a voličovi nezrozumiteľne.

Jeho dva hlavné volebné slogany: Vláda Merkel je úder proti demokracii a som za sociálnu spravodlivosť – neboli účinné a dokonca boli kontraproduktívne. Lebo ak bola Merkel antidemokratka, tak ju mal za to atakovať už v Bruseli a že je za sociálnu spravodlivosť, to tiež nikdy prdtým účinne neprejavil.

Preto Schulzove predvolebné reči musel z úzadia občas doplniť, alebo ľudu „pretlmočiť  jeho dobrý priateľ Sigmar Gabriel (ktorý si to vtedy ešte myslel, veď mu prisľúbil, že aj po jeho víťazstve ostane ministrom).

Deň, keď padlo rozhodnutie o výsledku, či  víťaz bude Schulz alebo Merkel, sa stal dňom kedy sa všetky nádeje SPD a Schulza zosypali ako domček z kariet. 20,5 percent bolo abolútnym fiaskom, aké strana ešte nikdy nezažila.

Krátko po tom Schulz vyhlásil, že SPD ide do opozície a nikdy nevstúpi do vlády GroKo a tým do opätovného ujarmenia kancelárkou. O tri dni neskôr to Schulz ešte „zduploval“, keď povedal, že do vlády pod Merkel sa neprepožičia v žiadnom prípade.

Nasledovali dve závažné chyby Schulza a tie znamenali jeho Koniec 

Schulz ešte aj v novembri, keď stroskotali koaličné rozhovory FDP s CDU-CSU a Zelenými, jednoznačne vyhlásil, že platí to, čo už raz povedal:

SPD neurobí žiadnu koalíciu s CDU a on nebude ministrom u Merkel. Aj jedno, aj druhé sa ukázali ako neodpustiteľné strategické chyby.

Údajne to bol veľký tlak verejnosti (podľa nemeckých médií – s čím nesúhlasím, lebo prevažná časť Nemcov nechce GroKo) a prehováranie Bundesprezidenta Steinmeiera, čo vraj prinútilo Schulza a SPD, aby súhlasili s koaličnými rozhovormi s CDU-CSU.

Autorita Schulza dostala tým ďalšie, už veľké trhliny, aj keď si nechal zadné dvierka v tom, že finálne rozhodnutie o tom, či SPD pôjde do vlády s Merkel, urobí celá členská základňa strany, kde boli predovšetkým Jusos – Mladí Socialisti – absolútne proti koalícii s Merkel.

A hoci bol v decembri Schulz opäť zvolený za šéfa SPD (s mizerným výsledkom), v strane vládol už len chaos, frust a nepokoj. Ľavé krídlo strany a Jusos robia všetko preto, aby SPD vkročila odvážne a hrdo do opozície a vidia len v tom jedinú šansu na renováciu a na opätovné získanie dôvery národa.

Schulz sa v ďalšom období javil  a pôsobil už len ako boxer tesne pred K.O. Predával  údajný veľký zisk, ktorý dosiahol od Merkel počas sondovacích koaličných rozhovorov (kde Merkel prisľúbila SPD všetky dôležité ministerstvá, len aby ostala „Kráľovnou“, čo jej ale vynieslo silnú kritiku z radov nespokojencov v CDU), ako výhru strany, ale jeho reč na ďalšom mimoriadnom zjazde SPD už nemala nijaký povzbudujúci efekt na účastníkov. Ale niekto iný ich zelektrizoval svojou (nerozumiem prečo, lebo dotyčná nemá ani zďaleka formát ani len Schulza a už vôbec nie Gabriela) bojovnou rečou. Bola to šéfka parlamentnej frakcie SPD, Andrea Nahles, ktorá chce za každú cenu koalíciu s Merkel (je si istá ministerským kreslom).

Schulz napokon rezignoval a ponukol Nahles (ktorá má istú asociálnu črtu), svoju pozíciu šéfa SPD a v utorok má byť potvrdená ako nová šéfka SPD (mám z toho „strach a hrôzu“). Následne Schulz rezignoval aj na pozíciu ministra zahraničia a jeho pád do hĺbok pekla je dokončený.

Vyletel do neba ako 100 percentný Mesiáš SPD a Nemcov a po roku sa z neho zrútil ako 100 percentne padnutý anjel Lucifer.