Pokus o analýzu priestoru z pohľadu kozmológie

Priestor je pre nás niečo také samozrejmé a takpovediac všadeprítomné, že (takmer) nikoho ani len nenapadne premýšľať o tom, čo priestor vôbec je, alebo o tom, či vôbec je. Je to podobne ako s príťažlivosťou, keď až po I. Newtona nikoho nenapadlo premýšľať o tom, prečo každé jablko padne k Zemi a prečo napríklad nepadá (nepohybuje sa) opačným smerom. Bolo to také samozrejmé, ako je samozrejmý pre nás aj priestor. Dovtedy ľudia nevedeli, že existuje gravitačná sila, ktorá pôsobí všade v kozme, v každom jeho bode a preto aj na Zemi a že ona spôsobuje, že všetky objekty na nej smerujú do jej stredu, a tak každé jablko na strome je priťahované k jej povrchu. 

Pri analýze podstaty priestoru začnem tým, že si položím otázku, či priestor existoval vždy, alebo či niekedy vznikol. Keďže priestor súvisí bezprostredne s kozmom, tak v tejto súvislosti sa vynára otázka, ako vyzeral kozmos pred veľkým treskom, respektíve, čo bolo pred touto udalosťou. Astrofyzika uvádza, že vtedy kozmos bol "akýmsi" bodom s nekonečne veľkou hustotou. V tomto bode bola "ukrytá" nielen celá hmota, ale aj celý priestor. Možno to vyjadriť aj tak, že v tomto prípade platí ambivalencia: obe štruktúry zároveň neexistovali i existovali. Niečo podobné, ako je napríklad aj dualita niektorých atomárnych častíc, ktoré sú zároveň hmotou i vlnou. Podľa toho , v akej situácii sa nachádzajú, tak nám prejavia raz svoj charakter hmoty, inokedy zas svoj charakter vlny, teda energie.

Keď prišlo pred takmer 14 miliardami rokov ku gigantickej explózii tohto bodu - singularity - tak energetické žiarenie nesmierne vysokej teploty a energie (z ktorého neskôr v dôsledku postupného ochladzovania sa, sa začali vytvárať prvé  častice hmoty) začalo prúdiť všetkými smermi, a tak sa zároveň zrodil a expandoval aj priestor,  priestor kozmu. Ak vychádzame z toho, že "kozmos" dovtedy existoval v stave bodovej singularity, tak zotrvával v bezpriestorovej existencii. 

Potom je ale nepopierateľným faktom, že príčina vzniku priestoru musí byť nepriestorového charakteru. V tomto zmysle je napríklad aj príčina vzniku hmoty nehmotného charakteru. 

Potom môžeme povedať, že to, čo vnímame ako priestor, muselo vzniknúť nejakým spôsobom z "nepriestoru". Kozmos mal od svojho počiatku svoje charakteristické vlastnosti a reagoval podľa istých zákonov takým spôsobom, že v istej fáze jeho  existencie vznikla z jeho bodovej singularity hmota a priestor. Ak to tak bolo naozaj, potom o kozme musí platiť, že je v stave realizovať transformáciu z nepriestorovosti do priestorovosti. A je veľmi pravdepodobé, že také extrémne premeny v štruktúre kozmu sú z kozmologického  pohľadu bežnými záležitosťami a je tiež pravdepodobné , že sa v priebehu nepredstaviteľne dlhého času  vždy znova opakujú.

Priestor vnímame prostredníctvom našich zmyslov, a to veľmi subjektívnym spôsobom. Preto je takmer isté, že z toho dôvodu dokážeme obsiahnuť z jeho skutočnej reality len istú jeho časť. Potom ale nevieme a nemôžeme vedieť, ako vyzerá celý priestor. Z toho vyplýva, že priestor musí mať vlastnosť alebo lokalitu, kde sa realizuje spojenie hmoty s vedomím (duchom).