Pokračovanie: To si A. Einstein neželal – jeho geniálny mozog nenašiel pokoj ani po smrti - 2. časť

Einstein bol po celý život voľnomyšlienkár a neznášal autority. Aj preto si neželal a nikdy nechcel už počas života, aby vznikol kult okolo jeho osoby a samozrejme, že si to neprial ani po smrti. Obával sa, že ak by sa nechal pochovať v hrobe, tak by sa jeho hrob s veľkou pravdepodobnosťou mohol stať pútnym miestom, kam by sa každoročne hrnuli státisíce ľudí. Preto nechcel, aby z jeho tela ostalo niečo, čo by sa mohlo stať akousi relíkviou.

Nepočítal však ani len vo sne s človekom , akým bol patolog Harvey. Tento muž však nebol žiadnym mozgovým špecialistom, ale v deň svojej lúpeže prekonával sám seba. Mozog presne premeral a zhotovil z neho viacero fotiek. Potom ho zaniesol k spriatelenému neurológovi, ktorý ho pre neho odborne rozrezal na 240 častí, pričom nevedel, koho mozog preparoval. Svoj poklad Harvey uschoval v dvoch prázdnych marmeládových pohároch, ktoré mu dala jeho zena a tie odložil k iným jej pohárom, kde mala zavárané ovocie.

Povedal si, že neskôr sa mozgu bude venovať vedecky a bude o ňom publikovať. Čas plynul a Harvey nerobil nič. Po niekoľkých rokoch, keď chcel niečo v tom smere podniknúť, ale sám toho odborne nebol schopný, tak hľadal spoluprácu s jedným známym mozgovým špecialistom, a pritom vyšlo najavo aj jeho nedovolené privlastnenie si mozgu. Trestne nebol stíhaný, ale stratil svoje miesto na Princeton Hospital.

O rok neskôr ho opustila aj manželka. A opustilo ho aj šťastie, napriek tomu, že mal svoj “poklad” – Einsteinov mozog.  V priebehu ďalších rokov putoval rôznymi mestmi a hľadal zamestnanie. Ako lekára ho už nechcel nikto zamestnať. Vystriedal viaceré krátkodobé zamestnania – a Einsteinov mozog ho sprevádzal všade. Po rokoch sa mu napokon podarilo dostať miesto v lekárskom laboratóriu mesta Wichita v štáte Kansas, ale len ako laborant.

Medzičasom prešlo viac ako 20 rokov, čo bol vlastníkom Einsteinovho mozgu, ale nič mu to neprinieslo, ako si to voľakedy myslel a vyfantazíroval. V roku 1978 sa na neho predsa len trochu usmialo šťastie. Prišiel za ním do laboratória žurnalista Steven Levy, ktorý mal napísať článok o Einsteinovom mozgu pre jeden magazín. Náhoda mu pomohla, že krátko predtým spoznal bývalú manželku zlodeja Einsteinovho mozgu a tá mu dala jeho adresu.  Harvey ho vzal k sebe domov a keď mu ukázal marmeládove poháre s mozgom človeka, ktorý vytvoril dve teórie relativity, obdivované celým svetom a nielen vedacmi a ktorý už za života vystúpil až na piedestál pozemského boha, tak mladý muž úžasom onemel a trvalo hodnú chviľu, kým sa mu vrátila reč. 

Pokračovanie nasleduje