Po krvavom Magdeburgu sa opäť prejavuje rovnaký vzorec správania sa etablovaných politikov a maistreamu ako po všetkých teroristických útokoch migrantov a/alebo islamistických páchateľov

Nielenže dochádza k odvádzaniu pozornosti od ich činov snahou umlčať kritikov práve tej politiky, ktorá umožnila toto šialenstvo, demonštráciami „proti pravici“ alebo absurdnými pokusmi o zvrhnutie viny na AfD a útokmi najmä na AfD.

Predovšetkým cynické je to, že sú obete islamistického teroru a ich pozostalí potrestaní nevýslovnou verejnou neúctou a sú umlčaní. Pozostalí sú úplne sami a opustení politikou a nedostanú absolútne nič – okrem bežných absurdných prejavov sústrasti etablovaných politikov na verejných smútočných zhromaždeniach.

„Heslo“ proti nim znie: Nedajte obetiam tvár! Len z nikoho nerobte mučeníka pre „nesprávnych ľudí“!

Je to presný opak v každom detaile toho, čo sa deje s obeťami údajného alebo skutočného násilia pravicového extrémizmu: Sú okamžite involvované do rituálneho kolektívneho smútku a spomienkovej inscenácie osvedčených kultov štátu, sú ocenené verejnými poctami a spomienkou a po nich sú pomenované ulice a námestia.

Na miesta činu, ktoré sa premenili na pútnické miesta, robia politici púte pri výročiach – pričom znepokojujúce okolnosti jednoducho ignorujú. Napríklad v prípade Hanau, kde strelec samozrejme v skutočnosti nebol úmyselným páchateľom pravicového extrémistu, ale skôr ťažko narušená osoba, v tomto prípade dokonca diagnostikovaná lekárom dávno pred trestným činom ako schizofrenický psychopat – na rozdiel od údajnej duševnej „nespôsobilosti“ migrantských zločincov, ktorá sa zvyčajne dodatočne dopĺňa až v znaleckom posudku.

Dokonca aj nemecké obete tých istých páchateľov, ktoré nezapadajú do obrazu (napríklad matka atentátnika v Hanau), sú v selektívnom „smútku“ jednoducho vynechané. Všetko je to o maximálnej inštrumentalizácii. To isté platí pre obete NSU. Obeť apartheidu je neznesiteľná. Nemeckí zavraždení ľudia nestoja za nič. Žiaľ, onedlho to budú musieť zažiť aj príbuzní z Magdeburgu.

Publicista Martin Sellner výstižne píše:

“Neviem si predstaviť, čo práve prežívajú príbuzní mŕtvych a príbuzných zranených v Magdeburgu... Ako sa práve teraz darí príbuzným obetí Solingenu? Ako sa dnes večer majú pozostalí príbuzní z námestia Breitscheidplatz? Na všetko tak rýchlo zabudneme...“

Nikdy však nechýba  vhodná „kultúra smútku“ pre politicky „žiaducich, vhodných“ mŕtvych. A ak počet obetí zapríčinených údajným pravicovým násilím doma nie je dostatočný, potom sa uchyľuje k „obetiam“ tých istých predsudkových páchateľských klišé v zahraničí – k obetiam pravicových, reakčných, údajne „štrukturálne rasistických“ alebo „ Na vine boli postkoloniálne“ mocenské štruktúry páchané bielymi pánmi „humánnymi“ páchateľmi.

Napríklad v Berlíne sú po vysoko agresívnom zločincovi Georgovi Floydovi, ktorý bol napumpovaný drogami, pomenované nielen ulice, ale aj športové ihrisko.

Toto je výsledok, keď sily, ktoré určujú politiku, nenávidia svoju vlastnú krajinu, svoju vlastnú kultúru a svojich vlastných ľudí.