Perfektný a dôležitý objav: Digitálne informácie uložené do baktérie

Zatiaľ ukladáme dáta na elektronické pevné disky. Ich kapacita síce stále rastie, ale nestačí

držať krok s enormne

narastajúcim množstvom nových dát. Vedcom z Harvard Medical School v Bostone sa teraz p

odarilo po prvý raz uložiť v

digitálnej forme fotky do živých buniek. Je  to doslova revolučný objav.

Ako je také niečo možné a na akom princípe sa to dá realizovať?

Umožnuje to DNA. Evolúcia ju zdokonalovala počas niekoľko miliard rokov a DNA je schopná

v sebe „uskladniť“

kompletný genóm človeka. Čo je inými slovami suma všetkých aspektov genetickej konštrukcie

každého človeka – všetky

informácie o tom, ako ho treba „postaviť“. A to je zakódované v každej bunke nášho tela.

A je to nepochybne obrovské množstvo dát. Napriek tomu je kapacita ukladania dát v DNA

v tomto prípade len minimálne využitá.

Ak ju v budúcnosti dokážeme optimálne využívať, tak už nikdy nebude problém s ukladaním dát.

Jediný gram materiálu DNA dokáže nahradiť  200 000 bežných pevných diskov, aké sú

v našich počítačoch.

Pre úhrnné množstvo všetkých digitálne uložených informácií na svete by vystačilo približne

len tisíc kilo materiálu DNA.

Ďalšou dôležitou prednosťou takto uložených dát je enormná stabilita, čo o našich pevných

diskoch neplatí.

Tie vydržia približne desať rokov. Informácie uložené v DNA ostanú, naproti tomu, zachované

státisicky rokov.

Vedci mohli vyčítať napr. z kostí mamutov, starých niekoľko desaťtisíc rokov, všetky ich

genetické informácie.

Teoreticky by na ich základe bolo možné „zobudiť“ a privolať do života toho mamuta, ktorého

genetický kód vedci znova „vyčarovali“.

Vedcom sa podaril skvelý „husársky kúsok“:

Dokázali, že DNA je vynikajúci biologický “pevný disk“, s časovo fakticky neobmedzenou

dlhodobosťou

zachovania uložených informácií.

Ich objav však neprišiel zo dňa na deň. V tomto smere sa totiž bádalo už viac ako 25 rokov.

V súčasnosti je možné

vyrobiť relatívne malé kúsky DNA a kódovať v nich texty i fotky.

Vedecký tím z bostonského Harvardu sa už dostal aj ďalej a podarilo sa mu ako prvému

použiť organickú

hmotu ako „pevný disk“.

Využil na to bunky baktérií hrubého čreva.  Vedci to dosiahli pomocou špeciálnych genetických

nožníc

tzv. Crispr-Cas metódou, podľa ktorej dostali aj meno. Informácie, ktoré do bunky vložili, je

možné

ľubovoľne mnohokrát z jadra aj odvolať.

A práve toto je obrovská  senzácia. Fungovanie biologického „pevného disku“ je tak

zaručené.

Pochopiteľne, že to všetko je ešte len začiatok celého dlhého procesu skúmania, kým sa všetko

zrealizuje aj v praxi a stane sa bežnou záležitosťou všeobecného používania.

V každom prípade sa zrodil do sveta techniky a či biologickej techniky nový

odbor – Ukladanie dát v DNA.