Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 7. pokračovanie

    Medzinárodné astronomické sympózium začalo v Sorbonne o pol deviatej. Zúčastnilo sa na ňom okolo dvesto vedcov. Denis prišiel na sympózium pešo, pričom si zvolil tú istú cestu ako išiel včera k Notre Damu. Na moste, kde po prvý raz uzrel Ginette, chvíľu postál a opäť si premietol scenériu  ich neobyčajného stretnutia, ktoré malo pre neho takmer príchuť zázraku.

    Astronómia v tej dobe čoraz viac splývala s fyzikou, najmä s fyzikou relativity a s atómovou fyzikou. Aj táto konferencia bola v podstate astrofyzikálnou záležitosťou a Denis sa veľmi tešil na viaceré priekopnícke referáty a prednášky. 

    Úvodný referát mal americký astrofyzik Taylor a načrtol v ňom viaceré nové a vzrušujúce informácie vzťahujúce sa na fyziku Slnka. Na Denisa urobil veľmi dobrý dojem. Taylor postuloval vo svojej teórii po prvý raz novú tézu, ktorá vystihovala veľmi názorne princíp kozmických dejov a procesov. Podľa neho bol elementárnou podstatou výmeny kozmických energií medzi jednotlivými vesmírnymi objektami, či už makro- alebo mikroskopického charakteru, anténový princíp kozmu. 

   Vysvetlil ho na príklade prenosu solárnej energie nášho Slnka vo forme svetla dopadajúceho na našu planétu ako elektromagnetické žiarenie. Zdôraznil, že zdanlivo nie je nič jednoduchšie ako prenos tejto vysokofrekvenčnej energie, pokiaľ ju chápeme ako niečo nemeniteľné. Ak však ideme v našich špekuláciách ďalej a pokúsime sa v tomto smere koncipovať nové hypotézy, tak zbadáme veľmi rýchlo, že žiadna nevedie k vytýčenému cielu. Na tomto mieste si položil otázku, či bola už prvotná predstava našej slnečnej sústavy bezchybnou ideou, alebo či mali nasledovať ďalšie,  precíznejšie, ktoré sa viac približovali realite. Zodpovedať túto otáku, ako prízvukoval Taylor, nebolo možné za súčasného stavu astrofyziky. Podobne nevieme - podľa neho - ani to, prečo sa v ekosfére Slnka nachádza len naša Zem, hoci by mohlo svojím životodárnym svetlom v tejto oblasti zaopatriť desiatky, ba stovky podobných planét.

  Niet divu, že už prastaré relígie pokladali Slnko za najvyššie božstvo. Stačí si pripomenúť starých Egypťanov, ktorí uctievali v osobe boha Re Slnko. A Taylorove slová o fyzikálnych vlastnostiach Slnka len podčiarkovali jeho priam božský význam pre život na našej planéte. Slnko, prv ako svoje žiarenie vyšle ako anténa do kozmu, teda aj na našu Zem, tak ho najprv spracuje. Produkuje ho totiž vo svojom jadre, takom veľkom, ako je obrovská planéta Jupiter, vo forme atomárneho ohňa. Ak by ho nepretransformovalo do inej formy, ale ho vyslalo v pôvodnom stave, tak by život na našej Zemi nebol možný. Pôvodné žiarenie našej hviezdy je neobyčajne tvrdým gama-žiarením, a to má okamžitý smrtiaci účinok na všetko živé.

  Uviedol, že každému kvantu žiarenia-gama vzniknutému v centre Slnka to trvá až sedem miliónov rokov, kým sa dostane na povrch Slnka a odtiaľ vo forme svetla do kozmu. Na svojej nekonečne dlhej ceste (nejde totiž priamo, ale nespočetnými krátkymi krivkami) na slobodu, sa pritom premieňa na iné druhy žiarenia, až napokon sa stane kvantom viditeľného svetla. V tejto forme opustí miesto svojho zrodu - Slnko - a vydá sa na cestu k nám, aby vzdialenosť k Zemi prekonalo len za osem minút. 

    V podstate sú to len dva aspekty nášho Slnka, ktorým vďačíme za všetky nesmierne komplikované procesy, ktoré prebiehajú na Zemi a vyniesli celú, doslova nepredstaviteľnú komplexnosť v nej a na nej, pričom my, ľudia, sme len jej nepatrnou súčasťou a poznáme z nej len malé fragmenty. 

   Je to gravitácia Slnka a jeho žiarenie. Je pozoruhodným faktom, že napriek tomu, že slnečné aktivity su nositeľom vytvorenia sa zmienenej komplexnosti na našej planéte, je náš "slnečný reaktor" vo svojej podstate veľmi jednoduchý útvar a jeho vnútorný život je neporovnateľne jednoduchší ako vnútorný život hoci tej najjednoduchšej bunky nášho tela. 

    Principíálne ide len o dve sily, ktoré udržujú Slnko v stave stabilnej rovnováhy, a tak zaručujú trvalú prevádzku jeho atomárnej pece, ktorá nás zásobuje teplom a svetlom. Jednou silou je tlak hmoty Slnka, ktorý pôsobí v každom jeho bode presne do stredu. Jeho veľkosť má takú hodnotu, že teplota, ktorá je jeho výsledkom, dosahuje práve potrebnú hodnotu, aby mohla udržiavať v chode termonukleárny proces, ktorý je konštantným zdrojom vyžarovania slnečnej energie. Vznikajúca energia má expanzívny charakter - a je to druhá sila - a pôsobí proti tlaku smerujúcemu do stredu Slnka, ktorý predstavuje jeho gravitáciu.  

    Je skutočne zázrakom, že tieto dve, proti sebe účinkujúce sily, sú ekvivalentné, a len preto zaručujú potrebnú vnútornú rovnováhu nášho Slnka, bez ktorej by buď explodovalo, alebo sa zrútilo do seba. V žiadnom prípade by nemohlo trvale existovať. Energia produkovaná Slnkom je obrovská. V každej milióntine sekundy vyrobí z nej také množstvo ako všetky elektrárne na Zemi spoločne za dobu jedného roka. 

                                           + + + + + + + + + + +

    O jedenástej bola krátka prestávka. Denis vyšiel do vedľajšej miestnosti, kde bolo pripravené malé občerstvenie. Uvidel tam aj niekoľko kolegov, ktorých už dlhšie osobne poznal. Pri pulte s kávou zbadal Francúza Charouxa, ktorého poznal už niekoľko rokov. Pred rokom bol celý mesiac u nich , na pražskom ústave a veľmi sa spriatelili. Denis podišiel k nemu a radostne ho pozdravil:

     "Halo, bon jour, Claude,teším sa, že ťa opäť vidím a gratulujem ti k prednáške, bola skvelá a veľa som sa z nej dozvedel." 

      Claude sa obrátil a na tvári sa mu objavil široký úsmev. V nasledovnom momente Denisa nadšene objal a stískal mu priateľsky ruku.

     "Bon jour, milý priateľu, ďakujem za uznanie takého odborníka, akým si ty. Veľmi sa teším, že si prišiel do Paríža. Určite si musíme nájsť čas a zájsť si niektorý večer na pohár dobrého vína a na večeru."

     Denis na to prikývol, nechcel sa ale hneď priznať, že to nebude pre neho ľahké, lebo spoznal v Paríži lásku svojho života, a tak prešiel radšej k odbornej debate.

    Po chvíli sa za Denisovým chrbtom ozval trochu drsný mužský hlas:

    "Good morning, old boy", veľmi ma teší, že ťa opäť prepustili z tej vašej železnej klietky do našej úžasnej slobody na Západe, ktorá však vôbec nie je takou veľkou slobodou, ako sa to zdá spoza železnej opony."

    Denis sa obrátil a pozeral do usmiatej tváre Jamesa, anglického astrofyzika z Cambridge, s ktorým sa bližšie spriatelil, ked strávili pred dvoma rokmi obaja spoločne dva týždne v Heidelbergu na Astronomickom výpočtovom ústave a spolupracovali tam s profesorom Immom Appenzellerom, riaditeľom hvezdárne na Königstuhle v Heidelbergu, odborníkom na hyperaktívne galaxie, kvazary a na hviezdy s vysokým jasom.

     S Jamesom sa búrlivo zvítal a potom ho predstavil Claudovi. James sa opýtal Denisa:

     "Som už veľmi zvedavý na tvoj referát o záhadách kozmu. Si na rade ako druhý po prestávke. Aké tajomstvá máš pre nás pripravené?"

    "Vydrž ešte trochu, priateľu a čoskoro sa dozvieš všeličo mysteriózne z mojich nových teórií. Potrebuješ už len niečo trpezlivosti", odvetil Denis so šibalským úsmevom a tváril sa pritom úmyselne veľmi tajnostkársky.

                                 + + + + + + + + + + +

nasleduje 8. pokračovanie