Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 51. pokračovanie

Táto enormná hustota jeho hmoty, ktorá je jeho najtypickejšou vlastnostnosťou, pripomína veľmi nápadne čiernu dieru, iný mysteriózny fenomén kozmu. Len čierne diery sú schopné vysielať, podobne kvazarom, také nesmierne intenzívne a kompaktné elektromagnetické žiarenie. Robia tak vtedy, keď sa "kŕmia" obrovskými "sústami" hmoty, ktorá sa dostane do kritickej blízkosti ich nenásytných "pažerákov".

Kvazary majú ešte jednu vlatnosť, ktorá veľmi pripomína čierne diery. Ide o ich veľkú nestálosť. Keď ich totiž porovnáme s takými rádiogalaxiami, ktoré vyžarujú energiu do kozmu nepretržite a s konštantnou hodnotou, tak potom sú kvazary v tejto disciplíne nespoľahlivé a "lajdácke".Pracujú totiž len občas a nie s rovnakou usilovnosťou. Niekedy ich je možné pozorovať, ako reagujú obrovskými explóziami energie, čo spôsobuje, že ich vysoké emisie sa v priebehu jedného mesiaca až zdvojnásobia. Inokedy sú na takú prácu zas veľmi "pohodlné".

Keď sa Denisove myšlienky sústreďovali na kvazary, tak vždy si pritom s úžasom uvedomoval, aké dramatické reakcie v nich prebiehajú a aké nepredstaviteľné účinky musia mať. Veľmi ho fascinovalo najmä to, že kvazary sa správajú tak, ako keby pozostávali z čiernych dier, do ktorých padajú hviezdy. Podľa jeho astronomicko-fyzikálnych výpočtov by každý takýto hypotetický pád hviezdy do kvazaru mal potom za následok presne takú explóziu, ako ju je možné reálne pozorovať teleskopom.

                            * * * * * * * * * * *
Bolo desať hodín ráno a slnko už stálo vysoko na celomodrej oblohe. Denis mal za sebou dvanásť hodín práce pri teleskope. Bola to posledná noc jeho dvojtýdňového pracovného cyklu. Poobede odchádzali na svoj voľný týždeň, dole k moru, do Los Cristianos.

Sedel pri raňajkách spolu so Ginette a diskutovali - čo robievali vždy s veľkou pravidelnosťou - o kreativite ľudského ducha. Ich intelekt a ich rozsiahle vedomosti a poznanie veľmi obohacovali ich vzťah, ich lásku a napĺňali ich veľkým rešpektom jedného voči druhému.  

"Musím povedať, že spôsob práce ľudského ducha je pre mňa tou najväčšou záhadou kozmu a pritom poznám kozmos a jeho zázraky neporovnatelne lepšie, ako veľká väčšina ludstva", rozhovoril sa Denis a po tom, ako si upil z kávy, pokračoval:

"Neraz mám dojem, že mám veľké ťažkosti, keď sa zamyslím nad tým, či som práve myslel, alebo nie. Často nie som schopný jednoznačne rozhodnúť, či to, čo sa práve odohrávalo v mojom mozgu, bolo moje vlastné premýšľanie, alebo, či sa v ňom niečo len odvíjalo automaticky a samostatne, bez pričinenia mojej vôle a mojho vedomia. Tiež ma niekedy úplne zarazí fakt, že som už viackrát zistil, že práve v takých momentoch, keď som sa v hlave zaoberal s niečím nedôležitým a relatívne bezvýznamným, tak ma odrazu napadlo vyriešenie nejakého komplikovaného vedeckého problému, nad ktorým som si už dlho , ale bezvýsledne lámal hlavu.

Spomínam si, ako som raz stál v kúpeľni pod sprchou a užíval som si príjeme vlažnú vodu, ktorá skvele masírovala môj chrbát. Nemyslel som vôbec na nič. Bol som úplne uvoľnený a v duchu som bol celkom spojený len s prúdom vody, ktorá sa v kvapôčkach rozprašovala po mojom tele.

Odrazu sa celkom nečakane, ako blesk z jasného neba, úplne spontánne, odkiaľsi vynorila vo mne myšlienka, ktorá mi pomohla nájsť riešenie jednej rovnice, ktoré som nevyhnutne potreboval, aby som mohol postulovať jednu vedeckú hypotézu. Inokedy som zas dostal podobnú ideu, keď som v záhrade oberal jablká a tešil sa z pohľadu na ne."

"Máš pravdu, Denisko, niekedy dostávame riešenia a správne rozhodnutia až po namáhavom dlhotrvajúcom, niekedy aj viactýždňovom premýšľaní, uvažovaní a radení sa s inými ľuďmi a kolegami. Inokedy zas prídu a či nám odrazu svitnú v hlave úplne nečakane, akoby nechtiac a mimovoľne, keď sa s danou problematikou vôbec nezaoberáme.

Človek má v takých prípadoch pocit, že na riešenie neprišiel sám, ale že sa rozhodujúca a všetko riešiaca idea vyvinula sama od seba, pričinením akejsi vonkajšej energie. Zdá sa, že mnoho našich myšlienok, nie sú v skutočnosti našimi vlastnými myšlienkami, ale že opravdivá a pôvodná  aktivita ducha, ako takého, je mimo našej vôle a že naše myšlienky sú často formované niekde mimo nás a objavia sa nám len vtedy, ak sa im to akosi zachce. A my vôbec nevieme, prečo je to tak a prečo neprídu na naše zavolanie."

pokračovanie nasleduje