Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 4. pokračovanie

   Keď už kráčali ruka v ruke bulvárom St. Michel, okolo slávnej Sorbonne, Denis informoval Ginnete, že v jej priestoroch sa začína na druhý deň medzinárodné astronomické sympózium, na ktoré bol vyslaný, a tak sa v Paríži zdrží celý týždeň. Bozkala ho na líce a povedala, že sa nesmierne teší a dúfa, že sa budú môcť každý deň stretnúť. Usmial sa na ňu a povedal, že sa na nič tak veľmi neteší ako na to.

    Potom sa od nej dozvedel, že sorbonnska univerzita bola založená v roku 1253 spovedníkom

kráľa Ludvíka  IX. Svätého, Robertom de Sorbonom, podľa ktorého bola pomenovaná. V kaplnke bola umiestnená aj krypta známeho a veľmi prefíkaného politika, kardinála Richelieu, poradcu a prvého ministra, kráľa Ludvika XIII.

    Od Sorbonny kráčali ďalej k neďalekému Pantheónu, ktorý bol pôvodne plánovaný ako kostol, a to ešte v čase pred francúzskou revolúciou, ktorá viedla k poprave kráľa Ludvika XVI a kráľovnej Márie Antoinette. Dokončený bol v roku 1789 a revolúcia z neho urobilá chrám slávy veľkých mužov, ktorí ju osnovali a sa v nej vyznamenali.

    Odtiaľ to nebolo ďaleko k Jardin du Luxembourg, prekrásnej Luxemburskej záhrade, o ktorej mu Ginette porozprávala, že jej história sa začala už v 13. storočí, keď sa na tomto mieste, ktoré v tom čase ležalo mimo Paríža a v tej dobe bolo ešte pokryté hustým lesom, usadili kartuziánski mnísi. Začiatkom sedemnásteho storočia to bola Mária Medici, manželka kráľa Henricha IV., ktorá tam dala vybudovať veľký park, pričom ostal takmer v pôvodnom stave až do dnešnej doby. V jeho priestoroch možno obdivovat početné umelecké diela. Denisovi sa z nich najviac páčila veľkolepá fontána Medicijovcov.

    Mária Medici dala vybudovať aj nádherný Palais du Luxembourg, ktorý vznikol prestavbou a rozšírením ňou odkúpeného hotela. Palác je postavený vo florentínskom štýle a od roku 1879 v ňom má sidlo mestský senát. Zotrvali tam celú hodinu a Denis bol plný obdivu tým, čo všetko Ginette poznala z histórie Paríža. Jeho pocity pre ňu ešte viac zosilneli. 

    Keď odchádzali z Luxemburskej záhrady bolo už pol dvanástej a keďže boli od Eiffelovky ešte dosť ďaleko a mali v úmysle sa ešte niekde zastaviť, rozhodli sa že predsa len pôjdu taxíkom. Nastúpili do okoloidúceho taxíka a dali sa odviezť ku kostolu Saint Luis des Invalides. Keď Denis vytiahol peňaženku, aby taxikárovi zaplatil požadovaných dvadsaťpäť frankov, Ginette ho predbehla a rýcho sama vložila taxikárovi do ruky tridsať frankov. Len čo vystúpili z taxíka, tak hrdý Slovák prudko zaprotestoval a nasilu jej chcel vrátiť aspoň svoj podiel. Ginette ho umlčala dlhým bozkom a potom s úsmevom povedala:

     "Milý Denis, prosím ťa, nebráň tak úporne svoju nezmyselnú mužskú hrdosť. Už predsa vieš, že pre mňa peniaze nie sú ničím mimoriadnym, lebo ich zhodou okolností mám nadmerne veľa, hoci som pre to neurobila nič. Pre teba ale je tridsať frankov dosť veľká suma a chcem, aby si mi sľúbil, že ani v budúcnosti nebudeme viac hovoriť o takýchto, z môjho pohľadu bezvýznamných maličkostiach."

     Potom sa spoločne vybrali do kostola invalidov, mohutnej stavby, vybudovanej v talianskom štýle, ktorej najpozoruhodnejšou časťou bola prekrásna, velikánska kopula. Ginette mu povedala, že v súčasnosti slúžil ako mauzóleum Napoleóna Bonaparteho a že jeho telesné pozostatky boli tam prevezené v roku 1840 a uložené do otvorenej krypty, kde spočívajú v sarkofágu z červeného granitu, ktorý daroval Parížu rusky cár Nikolaj I., veľký obdivovateľ francúzskej kultúry.

       Hneď za kostolom mohol Denis obdivovať veľkú impozantnú budovu Hotel des Invalides, vybudovanú Ludvikom IV. pre chorých a zranených vojakov. Následne išli do rozsiahleho parku, Esplanades des Invalides, ktorý siahal takmer až po Seine. Odtiaľ to už nebolo ďaleko k Eiffelovke, na ktorú sa Denis veľmi tešil. Slovo nebolo ďaleko však bolo veľmi relatívne v nekonečných priestranstvách tejto svetovej metropole. 

    Medzi Tour Eiffel a nimi ležali ešte rozsiahle Marsove polia, kde bola umiestnená vojenská akadémia. V stredoveku slúžili ako cvičné miesto pre vojakov. Keď k nim prišli, otvoril sa im úchvatný pohľad na Eiffelovku a Denis musel na chvíľu postáť a mlčky nadšene obdivovať azda najimpozantnejšiu stavbu tohto jedinečného mesta, plného superlatívov. 

      Ginette ho jemne chytila za ruku a pozorovala s úľubou radostné nadšenie v tvári  vysokého, dobre vyzerajúceho muža z východnej Európy. Len pred niekoľkými hodinami nevedala o ňom vôbec nič. Netušila nič o jeho existencii - bol pre ňu len jedným neznámym indivíduom z iných niekoľko miliárd ňou nikdy nepoznaných a nespoznateľných indivíduí, ktoré sa plavili niekde v bytostnom oceáne ľudských existencíi na planéte Zem. 

      Odrazu sa z  tejto, dovtedy pre ňu len imaginárnej existencie masy ľudí, vynoril pred jej tvárou a nadobudol črty a obrysy práve tento muž, ktorý ju priam zelektrizoval a si podmanil jej srdce i jej intelekt. Jeho vyžarovanie a jeho prejav mali celkom iný charakter a boli úplne iného špecifického druhu, ako bola zvyknutá u francúzskych mužov.

     Neprejavoval sa u neho ani len nádych akejsi svetáckej promiskuity a prehnaného šarmérstva, ako na to bola bežne zvyknutá u svojich krajanov. Jeho šarm bol prirodzený a spontánny a nepôsobil akoby odbiehal podľa programu a či zaužívanej šablóny. 

    Deň bol nádherne slnečný a príjmne teplý a Ginette naplno užívala svoje pocity zaľúbenosti, ktorá čoraz silnejšie ovládala jej vnútro. Eiffelovka narastala do gigantických dimenzií, čím viac sa k nej blížili a Denisa si úplne podmanila majestátnosťou a neobvyklosťou svojej impozantnej kovovej konštrukcie. Akoby chcela demonštrovať, a to napriek svojej už storočnej histórie, že jednoznačne porazila a vyvrátila tradičné pravidlá stavebného umenia.

       Mladá Francúzka si svoje mesto bez nej vôbec nevedela predstaviť. Neraz si pri pohľade na ňu musela spomenúť na svojho francúzskeho krajana Nostradama, ktorý v šestnástom storočí predpovedal, že Paríž bude úplne zničený v tretej svetovej vojne, ktorá mala podľa jeho proroctva vypuknút niekedy po roku 1999.

                                      + + + + + + + + + +                                         

      Denis sa od Ginette s prekvapením dozvedel, že veľa Parížanov túto skutočne kurióznu vežu, pozostávajúcu z dvanásťtisíc kovových častí, pospájaných a upevnených dva a pol milónmi nitov, bez použitia čo len jedinej skrutky, vôbec neobľubuje. Nakoľko Tour Eiffel je postavená len na princípe funkčnej elegancie, ktorá mala jej prostredníctvom imperatívne ohlásiť začiatok priemyselného a technického umenia, tak mnohí konzervatívni Parížania mali pre ňu len slová posmechu a irónie a želali si jej demontáž. Nezdala sa im architektonicky dostatočne estetická.

       Čas im nebadane plynul a keď zišli z Eiffelovky, bolo už pol štvrtej a až teraz si uvedomili, že je najvyšší čas myslieť na obed.Taxík ich zaviezol na známu ulicu Rue de la Paix, kde boli najexkluzívnejšie parížske obchody a aj početné reštaurácie. Do jednej z nich ho Ginette pozvala. Gastronómia a všetko to, čo s ňou súvisí, patrí k najobľúbenejším konverzačným témam Francúzov.      

     Keď Denis vzal do rúk jedálny lístok, tak sa mu takmer zatočila hlava pri pohľade na astronomické ceny ponúkaných jedál. Nemusel ani nič povedať, Ginette sa pri pohľade na jeho odrazu zvraštené čelo domyslela, čo bolo toho príčinou a pousmejúc sa povedala:

     "Nevšímaj si čísla, čítaj len písmená. Nekaz si vopred chuť, sme v Paríži a tu sú také ceny normálne. Máme predsa dohodu, že o peniazoch hovoriť nebudeme."  

      On ale nedokázal hneď potlačiť svoj šok a svoje rozhorčenie z cien, ktoré podľa neho boli maximálne prehnané, veď najlacnejšie jedlo, ktoré v jedálnom lístku našiel, stálo šesťdesiat frankov. 

     "Určite si ma zaviedla do jednej z najdrahších reštaurácii v Paríži - ja ale principiálne neobľubujem zbytočné a nadmerné vyhadzovanie peňazí." 

      Pri týchto slovách sa prvý krát v jej prítomnosti neusmieval, ale viditeľne potláčal nevôľu.

     "Nie, Denis, vôbec nie. Sme v cenove len priemernej reštaurácii, je to stredná cenová kategória. Možno ťa prekvapí nasledovný fakt. Avšak čo sa týka gastronomických zvyklostí mojich krajanov, tak vedz, že v tomto smere sú u nás len minimálne rozdiely vzhľadom na to, z akej sociálnej vrstvy pochádzajú. Zapamätaj si dobre, že v čase obeda sú takmer všetci Francúzi bohatí. Peniaze, ktoré vydajú vo svoich obľúbených reštauráciách sú v úhrnnej sume také obrovské, že by veľmi obohatili každú štátnu pokladnicu. Dobré jedlo a auto sú veci, na ktoré Francúz má vždy, aj keby išlo o jeho ostatný frank. Musíš uznať, že sme veľmi šťastný národ, keď nám k šťastiu stačí tak málo,"

      V jej posledných slovách zaznievala irónia, akoby mu chcela dať najavo, že pre ňu sú dôležité iné sféry života a nie materiálne. Denis už nič nenamietal, v tomto smere musel rezignovať, a tak sa na jeho tvári opäť objavil náznak úsmevu.

     "Kult obrusom pokrytého stola a na ňom vyberané pokrmy má  u nás takmer religióznu príchuť a keď Francúz vychutnáva svoje labužnícky dokonale pripravené pokrmy, tak to pre neho je tak, akoby prijímal sakramenty. Francúz to všetko doslova celebruje ako farár pri omši. Je to niečo, čo veľmi ovplyvňuje jeho život. Remeslo gastronómie u nás prekvitá ako máloktoré iné. Vytvorili sa v ňom celé plejády hierarchií a jeho najpopulárnejší kuchári sa stali slávnymi hviezdami a sú vyhľadávaní práve tak slávnymi hviezdami hereckej i politickej scény. Mnohí z nich vystúpili na samotný vrchol Olympu kulinárskej slávy."

    "Toto nikdy nebol môj svet. Pripadá mi prázdny a povrchný", vpadol jej do reči Denis a pokračoval: 

    "V podstate som nikdy neznášal veľa rečí okolo jedla a stolovania. Vždy som jedol jednoducho a zdravo a predovšetkým ekonomicky a racionálne. Postavil som si pre svoj život iné ciele, ako nezmyselne holdovať hrdlu a žalúdku. Vždy jem s chuťou a nepohrdnem ani pohárom dobrého vína po jedle. Ale pre mňa je jedenie a pitie len účelová záležitosť a nikdy som nestrácal čas vysedávaním v reštauráciách a kaviarňach. 

    Obávam sa, že teraz som sa pravdepodobne dotkol tvojho citlivého miesta, lebo Francúzi sú veľmi hrdí na svoje kulinárske umenie a pokladajú kultúru stolovania za niečo úžasné a seba za majstrov sveta v tejto disciplíne. Pre mňa je však najúžasnejšie, ak možem spoznávať tajomstvá prírody. Milujem  kozmos, hviezdy, vzdialené galaxie, čierne diery a všetko, čo s tým súvisí - im patrí podstatná časť mojho bytia a mojich myšlienok."

nasleduje 5. pokračovanie