Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 38. pokračovanie

Kanada je v podstate veľmi stereotypná krajina. Čo ma na nej najviac fascinovalo, to je jej veľkolepá príroda. Ale aj tá už nie je na mnohých miestach taká nedotknutá a pôvodná, ako si to Európania myslia. Neobmedzený ľudský egoizmus a chorobná snaha človeka po drancovaní prírody za každú cenu, urobili už aj v kanadskej prírode priam nenapraviteľné škody. Keď vám poviem ako jeden z mnohých negatívnych príkladov, že vody prekrásneho Ontárijského jazera sa premieňajú čoraz viac na otrávenú brečku, tak si môžete predstaviť, že podobne to vyzerá aj inde v kanadskej prírode.

Okolo miest rastú ako huby po daždi oplotené obrovské pozemky bohatých ľudí, ktorí si takto egoisticky len pre seba zoberú veľký kus nádhernej prírody, kde sú lesy, lúky a pastviny. Neraz sa človeku stane, že najprv musí ísť na aute desiatky kilometrov von z mesta, kým najde kus prírody, ktorá je ešte voľná pre všetkých. 

Po niekoľkých rokoch v Kanade som prišiel na to, že kanadská civilizácia je veľmi monotónna a v porovnaní s Európou jej chýba história a stará kultúra. A aj kontakty s ľuďmi sú povrchné. Kanaďan je síce srdečný, ale všetko sa to odohráva len na povrchu a nejde to do hĺbky duše. Kanade chýba antika a stredovek a preto všade postretneš len podobne pôsobiacu modernú jednotvárnosť, ktorá je rovnaká na západnom aj na východnom pobreží, hoci sú od seba vzdialené tisícky kilometrov. V Európe ti niekde stačí prejsť ani nie stovku kilometrov a sa postupne ocitneš v troch rôznych krajinách, z ktorých každá má inú kultúru, iné tradície i reči.

No a kanadská kuchyňa, priatelia drahí, to je katastrófa sama pre seba. Je jednostranná a fádna. Všade ti ponuknú len to isté - hamburger, pommes frites, pečené kura a na pitie kolu. To je celý výber a celá fantázia kanadskej kuchyne. Časom som nadobudol dojem, že hlava sa mi už premieňa na hamburger, z uší, že mi trčia pommes a že moje sliny majú kolovú príchuť, ktorú som občas musel spláchnuť whisky, lebo piť kanadské pivo to je skoro to isté, ako piť smradľavú vodu z Ontárijského jazera."

"Kedy si sa rozhodol, že pôjdeš žiť na Tenerifu?, opýtal sa Denis.

"Urobil som tak po ôsmych rokoch života v Kanade. Nebolo to jednoduché dostať povolenie na pobyt a prácu v tejto časti Španielska. Aj veľa Španielov sa všemožne usiluje dostať sa sem a usadiť sa tu natrvalo. Kanárske ostrovy sú skutočným rajom na Zemi. V Španielsku je veľká nezamestnanosť a v Andalúzii, ktorá je na tom najhoršie, je bez práce až 35 percent ľudí.

Napokon sa mi ale podarilo dostať vytúžené povolenie od španielskych úradov a vysťahovať sa sem, do materiálneho raja Španielska, kde veľká väčšina obyvateľov žije veľmi dobre, lebo sú tu dobré zárobkové možnosti a kde sa okrem toho možno stále tešiť aj z dobrého počasia.

V mojom prípade bolo rozhodujúce to, že som mal určitý , pomerne veľký kapitál a bol som ho ochotný tu investovať, a tak dať zamestnanie niekoľkým tunajším Španielom. Pre začiatok som sa zaviazal dať prácu trom ľuďom v reštaurácii, ktorú som si otvoril. Dal som jej meno Bratislava a musím povedať, že sa stala pre mňa zlatou baňou, ktorá výborne vynáša. Je stále plná a mám už šiestich zamestnancov.  Bratislava patrí k trom najnavštevovanejším reštauráciám tu v Los Cristianos. Zarábam hlavne na Nemcoch, ktorí su ju veľmi obľúbili a tvoria dobrých sedemdesiat percent mojich hostí.

pokračovanie nasleduje