Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 37. pokračovanie

Bol to Ivan. V nasledujúcom momente som začul jeho stonanie. Bežal som k nemu a pomáhal som mu dostať sa na breh. Nepamätám sa, že by som sa niekedy tak veľmi potešil z prítomnosti nejakého človeka ako vtedy. Ivan stále vzdychal a dlhú chvíľu nemohol zo seba dostať nijaké slovo. Vychádzal som z toho, že bol zranený. 

Po niekoľkých minútach, keď sa už trochu vydýchal a zotavil, ukázal na rameno a povedal, že ho tam museli zasiahnuť tí prekliatí hraničiari, čom po nás strieľali. Rana krvácala, ale ako sa zdalo, nebola vážna. Mal som v nohaviciach dva čisté kapesníky a tými som mu obviazal zranenie. Netrvalo dlho a bol schopný ísť ďalej. 

Trvalo to nejakú polhodinu, možno i dlhšie, kým sme prišli k dvom domom, kde nás dobrí ľudia, potom, ako sme im vysvetlili, kto sme, nechali prenocovať. Ešte predtým mladá žena, manželka domáceho pána, Ivanovi ochotne previazala zranené rameno. Na druhý deň nás zaviezli do Viedne, kde sme sa dostali do utečeneckého tábora. Tam sme ostali dva mesiace, kým sa rozhodlo o našom ďalšom osude.

Ivan odtiaľ odišiel do Západného Nemecka, kde žil už dávno jeho strýko. Ja som sa vydal do krajiny mojich dávnych túžob, do Kanady. Tam som prežil desať dlhých rokov v štáte Ontário. Pracoval som postupne vo viacerých mestách. Lopotil som veľmi tvrdo a kto si doma, v Československu, myslí, že na Západe sa peniaze zarábajú rýchlo a ľahko, ten nemá o Západe ani potuchy. A to si mysleli u nás takmer všetci.

V Kanade i USA majú zamestnávatelia na to svoje vlastné tvrdé metódy, s ktorými vyťažia z teba všetko. Keď sa ti to nepáči, tak sa ťa okamžite zbavia.

Prvý rok som len robil, neraz aj štrnásť hodín cez deň. Robil som do úmoru a spal. Žil som veľmi skromne a odkladal som si doláriky. A tak sa mi množili. Neskôr som z ušetreného riskantnými investíciami na burze celkom dobre rozmnožoval svoje peniaze. Okrem angličtiny som sa dobre naučil aj francúzsky. Na dovolenky som chodieval do Austrálei, Ázie a do južnej Ameriky.

V mojej nekľudnej dobroružnej krvi sa neustále hlásilo volanie po neznámych ďalekých krajinách a po exotických kultúrach. A tak je pre mňa aj tu veľmi zaujímavé, keď sa môžem porozprávať s takými ľuďmi, ako je monsieur Chabrol. Tak sa volá francúzsky etnológ, ktorého som vám spomínal. Je skvelým znalcom nielen prastarých, ale aj nových kultúr zo všetkých kútov planéty.

Časom som však zistil, že Kanada predsa len nie je krajina, ktorú som si vysníval a kde by som chcel stráviť celý svoj život a čím lepšie som ju spoznával, tým rýchlejšie zrelo vo mne rozhodnutie, že ju určite opustím. Preto som sa tam ani neoženil, hoci o atraktívne ženy som nemal núdzu a niektoré z nich boli aj veľmi bohaté. Nechcel som sa zviazať s nijakou Kanaďankou, lebo moje rozhodnutie odtiaľ odísť, padlo jedného dňa s konečnou platnosťou.

pokračovanie nasleduje