Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 36. pokračovanie

Denis bol zvedavý na biografiu svojho krajana a na jeho  osud v cudzine, a tak sa ho opýtal:

"Prečo si odišiel z  Československa a ako sa ti to podarilo?"

"Ušiel som rok potom, ako sa zavreli hranice po krátkej niekoľkomesčnej epizóde Dubčekovho režimu. Bolo to v lete v roku 1971. Mal som dvadsaťjeden rokov a rozhodol som sa aj s priateľom, o dva roky starším, že vezmeme nohy na plecia a ujdeme na Západ. Mali sme dosť stereotypného života v komunistickom, Sovjetmi ovládanom štáte. Náš útek bol veľmi dobrodružný a riskantný. Ale nám to vyhovovalo, lebo sme obaja boli dobrodruhovia a milovali sme neisté riziko. Celý život sme považovali len za veľké napínavé dobrodružstvo. Dodnes som v tomto smere nezmenil názor a dobrodružstvá nadovšetko milujem. Aj môj terajší život som si zariadil tak, aby som mal dosť času venovať sa tejto mojej záľube, ale o tom azda inokedy.

Čo sa týka nášho úteku, tak sme si na to vybrali jednu teplú júlovú noc. Plánovali sme neďaleko Devína okolo polnoci vojsť v najväčšej tichosti do Dunaja, aby sme ho preplávali a sa tak dostali do vysnívaného Rakúska. Obaja sme boli veľmi dobrí plavci a robili sme aj iné náročné športy, a tak sme si verili, že nebude pre nás veľkým problémom ho zdolať, i keď v noci na nás pôsobil dravejšie, mohutnejšie a nebezpečnejšie, ako keď sme si ho premeriavali a skúmali očami počas denného svetla. Nemalo to ale byť také jednoduché, ako sme si predstavovali.

Keď sme v tú noc prišli na miesto, kde sme chceli realizovať najväčšie dobrodružstvo nášho dovtedajšieho života, podali sme si ruky, objali sa a zapriali si šťastie. Mali sme na sebe len plavky a obaja sme mali na tenkom opasku uviazané malé igelitové vrecko, dobre utesnené, aby sa do neho nedostala voda, lebo sme tam mali osobné doklady, tričko, krátke nohavice a ľahké tenisky na obutie. Vrecká sme si upevnili tak, aby pri plávaní ostali na chrbte. Potom sme sa prežehnali a vstúpili do Dunaja. 

Už po pár metroch sme začali plávať. Neboli sme ďaleko od brehu, keď sme začuli divoký brechot psov a hlasy mužov. Hneď na to nás vyzval drsný hlas jedného z nich, aby sme sa okamžite vrátili, lebo začnú strieľať.

Ozvali sa výstrely a my sme sa inštinktívne ponorili pod vodu a snažili sme sa plávať pod hladinou, čo samozrejme, nebolo žiadnou ochranou pred guľkami, ale na to sme vtedy nemysleli. Bola to len reflexívna reakcia. 

Plávali sme obaja s maximálnym vypätím síl k druhému brehu. Keď som sa vynoril, tak výstrely zavíjavo bičovali v mojej blizkosti hladinu. Po rieke putoval lúč svetla a ja som sa opäť ponoril. Keď som po chvíli musel zas nabrať dych a sa vynoriť, tak už som svetlo nevidel a aj výstrely prestali. Obzeral som sa po Ivanovi - tak sa volal priateľ - ale nikde som ho nevidel. Bol som už za polovicou šírky Dunaja a cítil som značné vyčerpanie. 

Po chvíli ďalšieho namáhavého plávania sa mi zadalo, že druhý breh nedosiahnem, sily mi ubúdali. Keď som napokon, na smrť vyčerpaný, predsa len doplával, na druhú stranu, tak som sa zvalil, lapajúc po dychu, na kamene a ďakoval som bohu, že som to prežil a že ma žiadna guľka nezasiahla. "

Ginette, ktorá ho počúvala s koncentrovaným napätím, ho prerušila a povedala:

"Mal si skutočne obrovské šťastie. Preplávať takú rieku ako Dunaj, a to v noci a byť pritom ešte aj ostreľovaný. Neuveriteľné. Nikdy som si neuvedomila, že ľudia utekali aj za takýchto okolnosti zo Slovenska."

"Ano, mal som úžasne šťastie a získal som slobodu - bol som konečne na slobode. Akonáhle som sa trochu zotavil - trvalo to asi minútu - vstal som a začaľ som hľadať Ivana. Nevidel som ho nikde, ale modlil som sa veľmi za to, aby som ho našiel. Išiel som dole po prúde rieky, vychádzajúc z toho, že jeho to zanieslo nižšie ako mňa. A skutočne som odrazu videl, ako sa asi desať metrov predo mnou namáhavo pohybovalo k brehu jeho telo. 

pokračovanie nasleduje