Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 35. pokračovanie

Aj Ginette nemala najmenší problém prejaviť, že sa jej dobre vyzerajúci a svetácky pôsobiaci Marian veľmi páčil. Keď sa v ďalšom priebehu rozhovoru dozvedel, že je Francúzka z Paríža a že ma po starej mame aj slovenskú krv, tak nadšene a šarmantne poznamenal, že taká kombinácia génov musela vytvoriť len ženu obdarenú krásou.

Obrátil sa k Denisovi a povedal:

"Gratulujem ti. Si naozaj šťastlivec - oslobodil si sa z komunistickej klietky a získal si nádhernú ženu. A kde ťa, postretlo také veľké šťastie - teba, úbohého Slováka? Kde ste sa zoznámili?"

Denisovi sa nepáčilo, ako ho Marian, ktorý zrejme už dávno odišiel z Československa na Západ, trochu povýšenecky pomenoval úbohým a preto reagoval mierne podráždeným a odmietavým hlasom:

"Nie som vôbec úbohým Slovákom a nikdy som sa za takého nepokladal. Ale ty zrejme meriaš úbohosť iným metrom ako ja. Pre mňa je úbohý ten, kto má slabé vedomosti a nevyvinutý intelekt. Nie som síce majiteľom honosnej reštaurácie a určite nemám toľko peňazí ako ty. Som však doktorom astronómie a som aj úspešným vedcom, ktorého poznajú aj na Západe. Chodieval som pravidelne na svetové vedecké sympózia. Teraz, keď už žijem niekoľko mesiacov v Paríži, kde pracujem na vedeckom inštitúte, tak som bol odtiaľ vyslaný na polroka na tunajšiu hvezdáreň, aby som tu robil výskum kvazarov. Pochybujem ale, že vieš, čo to je. A Ginette som spoznal náhodne, keď som bol v Paríži na vedeckej konferencii."

Posledné vety predniesol Denis úmyselne veľmi dôrazne a zakončil ich uštipačným úsmevom.

"Prepáč mi, vôbec som sa  ťa nechcel dotknúť", povedal krotko Marian a dodal:

"Bol to len žart. Sám som sa dosť napočúval, že som úbohý Slovák, keď som bol ešte len na začiatku môjho exilu na Západe. To je skvelé, že si také niečo dosiahol, pán doktor a významný slovenský vedec. Skutočne sa veľmi teším, že máme na našom malom Slovensku aj takých užasných ľudí, ako teba. O to viac sa cítim poctený tvojou, vašou návštevou. Vždy sa budem tešiť, keď ma navštíviš - samozrejme aj s tvojou atraktívnou ženou."

Keď sa potom dozvedel aj to, že Ginette je psychologička a jej otec že je významným francúzskym fyzikom, poznamenal trochu melancholicky:

"V tomto smere som to ďaleko nedotiahol v mojom živote. Škola ma veľmi bavila, ale nevyšlo mi to v živote tak, aby som mohol ísť študovať na vysokú školu. Snažím sa však teraz, keď som finačne dobre zabezpečený, veľa čítať. Keďže sme sa v našom rozhovore dotkli aj vedy, tak mám niečo, čo vás určite bude zaujímať. Občas do mojej reštaurácie chodieva aj jeden Francúz, ktorý tu žije už dva roky. Je archeológom a etnológom a píše vedeckú prácu o Baskoch a Guančoch, ktorí - ale to iste viete - boli praobyvateľmi Kanárskych ostrovov. Túla sa po starých obydliach a hroboch dávnych Guančov a študuje ich. Je to veľmi múdry a zaujímavý starší pán, asi päťdesiatpäťročný. Dozvedel som sa od neho veľa zaujímavostí. Ak chcete, tak vás s ním môžem zoznámiť."

"To je ale milé prekvapenie", zvolala natešene Ginette a dodala:

"Ešte tu nepoznáme nikoho a okrem toho, že je to múdry človek, je to ešte aj moj krajan, a tak je skvelé, že si nám to povedal."      

pokračovanie nasleduje