Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 33. pokračovanie

"Cherie môj neposlušný, pozri sa hore a čítaj."

Denis zdvihol zrak a nechcel veriť tomu, čo práve prečítal. Nad vchodom do reštaurácie boli veľké biele písmená, ktoré svietili a tvorili slovo B R A T I S L A V A. To znamenalo, že reštaurácia sa z nejakého dôvodu, ktorý bol pre neho v tej chvíli úplne neznámy, volala Bratislava.

Ginette zvedavo pozorovala jeho tvár a netrpezlivo vyčkávala jeho reakciu. Ona, ako Parížanka, bola samozrejme zvyknutá na to, že meno jej rodného mesta bolo možné v nejakej forme objaviť všade na svete. Bratislava bola v tom čase v porovnaní s Parížom malé, ošumelo vyzerajúce, provinčné mesto, o ktorom málokto niečo vedel. Ginette, vedomá si tohto faktu, dobre chápala, že pre jej muža je niečo také doslova vzrušujúcim obrovským prekvapením a aj sama bola zvedavá na dôvod, pre ktorý si reštaurácia zvolila tento názov.

Pre Denisa to bolo zvláštny okamih a cítil ako mu dojatím vlhli oči. Bol to čudný pocit, keď ako príslušník  malého, významom a veľkosťou nepatrného národa, odrazu na vzdialenom konci Európy, ktorý so Slovenskom nemal nič spoločné, bol konfrontovaný s niečím, čo ako keby bolo sem exportované z jeho vlasti. Ešte stále nič nehovoril, len niekoľko sĺz dojatia sa kotúľalo po jeho lícach. Keď to Gintette zbadala, objala ho a sama bola dojatá z neho.

Obaja boli veľmi zvedaví na to, čo to mohol byť za domorodca, ktorý prišiel na ideu dať svojej reštuarácii taký, na Kanárskyćh ostrovoch, bezpochyby veľmi exotický názov. Rohodli sa ísť veci na koreň. Prv však, ako vošli dnu, tak sa ešte pozreli na jedálny lístok, vyvesený v sklenenej vitrinke, vedľa vchodu. Medzi rôznymi španielskymi a kanárskymi špecialitami zbadali, že tam bola uvedená aj jedna špecialita slovenskej kuchyne - španielske vtáčiky. Vedľa bolo napísané, že ide o slovenskú špecialitu. Denis sa rozpačito poškrabal za uchom a krútiac hlavou prehodil:

"Asi nie som veľmi dobrým Slovákom, ale ja by som bol odprisahal, že španielske vtáčiky sú španielskou špecialitou. Keď ich moja mama robila a predložila mi ich k obedu, nikdy som si nemyslel, že je to špecialita našej domácej kuchyne. Pre mňa bolo samozrejme, že ide o typické španielske jedlo, keďže sa volali vtáčiky španielske."

"Láska, poďme konečne dovnútra a všetko zistíme a si preveríme. Okrem toho máme obaja už veľký hlad", naliehala Ginette.

Denis otvoril dvere a obaja vstúpili dnu. Privítala ich priestranná, pekne vybavená miestnosť, lepšie povedané, dve veľké miestnosti. Usadili sa pri jednom z dvoch voľných stolov. Ostatné stoly - bolo ich približne dvadsať - boli plne obsadené. Po malej chvíli obzerania sa a pozerania sa na rôzne predmety, visiace ako ozdoby na stenách, Denis s údivom spozoroval, že mnohé boli zo Slovenska. Hneď na to upozornil Ginette. Ukazoval jej jednotlivé, ornamentami pomaľované drevené krčiažky, tanieriky i niekoľko kusov modranskej keramiky, vyrezávané figúrky sedliačikov i dve vybíjané jánošíkovské valašky - všetko typické slovenské ľudové motívy.

Keď sa už dostatočne porozhliadali, tak Ginette privolala po španielsky čašníka (bola skutočne veľmi talentovaná na reči a španielsky vedela ešte lepšie ako slovensky):

"Camarero, por favor, traiganos dos raciones de pajaros a la espaňola y para beber dos copas de vino Riocha, časník, prosím, prineste nám dve porcie španielskych vtáčikov a na pitie dva poháre vína Riocha".

Keď priniesol jedlo , tak sa opýtala tmavovlasého čašníka, že ako prišli na to, že toto jedlo je slovenskou špecialitou, keď ona ako Slovenka nič o tom nevie a prečo sa táto reštaurácia volá Bratislava. Bolo to prvý raz, že sa vydávala za Slovenku a Denisovi sa to veľmi páčilo. 

pokračovanie nasleduje