Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 269. pokračovanie

Muž, ktorý Ginette povedal, že sa volá Yilmaz Yilmaz, odpovedal:

„Madam, ja som vyštudoval v Paríži a promoval som tam za  stavebného inžiniera. Potom som vo Francúzsku ešte pracoval niekoľko rokov.

A pred piatimi rokmi som sa vrátil do mojej tureckej vlasti, lebo peniaze neboli pre mňa to najdôležitejšie v živote.“

„Ale ako to potom, že pracujete tu v bazári, ked ste vyštudovaný inžinier“,

podivil sa Denis a pozeral na muža trochu nedôverčivo.

„Je peux vous inviter a prendre un cafe?“ „Môžem vás pozvať na kávu?“

Opýtal  sa najprv Yilmaz svojou bezchybnou francúzštinou prv ako odpovedal na všetky ich otázky a pokračoval:

„Zavriem obchod a môžeme si posedieť. Tam oproti je malá kaviarnička a o všetkom sa porozprávame. Je pre mňa veľkým potešením môcť si zase pohovoriť s niekým po francúzsky a bude pre mňa veľkou cťou, ak moje pozvanie prijímete.“

Pozeral na nich milo a s teplým srdečným úsmevom a určite sotvakto by jeho pozvaniu mohol odolať.

Ginette opätovala jeho úsmev a súhlasne prikývla hlavou.

Keď už potom o chvíľku sedeli v miniatúrnej neveľkej kaviarničke, kde boli len tri malé stolíky a popíjali pravú, dráždivo voňajúcu tureckú mokku, tak sa ich nový známy rozhovoril:

„Ja sa naozaj volám Yilmaz Yilmaz, to znamená, že moje krstné meno a priezvisko sú identické. V našom jazyku to nie je nič výnimočné, i keď zaiste zriedkavé. Slovo Yilmaz znači v našom jazyku hviezdu. No a pracujem tu v bazári jednoducho preto, lebo tu zarobím podstatne viac ako som mal v inžinierskom povolaní tu v Istanbule.

A tak som sa pred dvoma rokmi rozhodol zmeniť svoje povolanie a začal som pracovať tu v bazáre. Mal som odložené ešte aj nejaké úspory z môjo času vo Francúzsku a niečo som si požičal od rodiny, a tak som sa mohol stať spolumajiteľom tohto obchodíka. Vlastním z neho päťdesiat percent a taký je aj môj podiel z výnosu, ktorý tu vyrobíme.

Teraz mi ale povedzte, ako sa vám páči v Istanbule.“

Pokračovanie nasleduje