Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 260. pokračovanie

Už v predošlých dňoch sa Denis dozvedel, že chata sa po turecky povie külübe (v slovenčine máme slovo koliba). Tehla že je po turecky tugla, bozk je buse (pusa), starý otec je dede, čižma je cisme, mydlo je sabun (slovenský dialekt na to má slovo sapún), nôž je bičak, klobúk je šapka (my máme čiapku), bič je kirbač (slovenčina pozná korbáč), obranca je bek, zbraň je silah (kto má veľa sily, ten je dobre vyzbrojený).

A ďalších podobných tureckých slov so slovenskými výrazmi objavil ešte mnoho.

Rád by bol mal odpoveď na to, ktoré slová prebrali Turci od Slovanov a ktoré zas Slovania od nich.

Ginette a Denis práve prechádzali ulicami Ordu Caddesi a Yeniceriler Caddesi, dvíhajúcimi sa do kopca a ktorými sa deň predtým viezli spolu s Mustafom.

Teraz po nich stekali potôčiky vody z roztopeného snehu a nimi sa prebíjali namáhavoš a niekde takmer i plavili stovky aut pomalým tempom ako slimáci jeden za druhým.

Sneh zmizol celkom a premenil sa spolu s blatom na hustú polotekutú masu, ktorá pod kolesami vozidiel strieklala všetkými smermi.

Najväčším problémom pre chodcov bolo prejdenie z jednej strany cesty na druhú. Bolo treba dlho hladať vhodné miesto, kde sa dalo prebrodiť a nezablatiť sa pritom nad členkami a zároveň dbať na to, aby topánka neuviazla celkom v hustom blate a noha potom nešla bez nej dva či tri kroky ďalej.

Boli však prekvapení tým, ako pokojne a bez akýchkoľvek známok podráždenosti reagovali Turci na túto pre nich skutočnú pohromu a kalamitu, ktorá bola v jarnom Istanbule niečím skutočne neobyčajným.

Ginette a Denis si hovorili, akí sú v podobných situáciách v porovnaní s nimi zlostní a nevraživí ľudia v ich končinách.

Spozorovali sami a už aj Mustafa sa o tom zmienil, že tureckú mentalitu charakterizuje prirodzená zdržanlivosť, zdvorilosť, ochota pomôcť aj cudziemu, priateľskosť a srdečnosť.

Okrem  toho Turci si v každej situácii zachovávajú istú dávku dôstojnosti.

A práve táto vlastnosť bola dôvodom toho, že hoci v Turecku bolo veľmi veľa chudobných ľudí, tak nikde nevideli, že by niekto žobral v uliciach.

Lebo každý, kto je v núdzi, sa snaží vymyslieť niečo, čo by mu vynieslo aspoň nejaký zárobok.

Nejeden taký človek potom ponúka na ulici okoloidúcim nejakú službu a azda aj trochu dotieravo, ale neche v žiadnom príade byť odkázaný na almužny a milodary.

Pokračovanie nasleduje