Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 26. pokračovanie

"Keďže si naznačil, že ide o hypotézy, ktoré nie sú navzájom kompatibilné, tak si myslím, že jeden z nich by mal byť Laplace, ktorý prišiel s ideou takzvaného fiktívneho démona. Tento jeho vševediaci démon by bol vedel, kam presne padne každá kvapôčka gejzýru, z ktorého vytryskuje voda do veľkej  výšky a taktiež by vedel kam zaletí každé pierko, ktoré vezme na svoje krídla burácajúci víchor a kam dopadne, keď ustane viať. Pritom ho na svoje krídla vzal v tom momente, keď som rozpáral na balkóne vysokého domu perinu a začal som ju vytriasať do povetria. Laplace vložil do svojho démona len jedinú podmienku a ak by bola splnená, potom by jeho démon vedel - to bolo Laplacove presvedčenie - s absolútnou exaktnosťou predpovedať každý budúci stav celého univerza do najmenších podrobností. Podmienka znela, že by musel mať komplexné informácie o pohybe a o mometálnej lokalite každej častičky v kozme. Laplace zavedením takého démona súčasne definoval aj najvyššie crédo mechanistického univerza. V jeho zmysle Lapalce rigorózne vylúčil z kozmickej hry náhodu, za predpokladu, že by sme mali k dispozícii všetky potrebné údaje o každej podrobnosti, ktorá určuje dynamiku kozmu."

       "Znamenite si to opísal. Ak pre teba nezoženieme miesto astronóma, tak ťa prijímem na náš ústav medzi fyzikov", zasmial sa srdečne Jean a potľapkal uznanlivo po ramene svojho budúceho zaťa.

      "Ten druhý, ktorého mieniš, musí potom byť len skvelý matematik, Henri Poincare", pokračoval Denis, nedajúc sa rušiť, ďalej:

       "Bol tiež prvým, po takmer sto rokoch, ktorý sa postavil proti vševedúcnosti Laplacovho démona a tvrdil, že existujú také dynamické systémy, v ktorých časom vzniknú úplne nepatrné poruchy a tie sa, aj keď len veľmi pomaly, napokon dramatickým spôsobom zväčšia. Tieto poruchy boli podľa neho nedeterminovateľné a existujú v každom komplikovanom dynamickom systéme a preto je aj Laplacov démon nie všemocný a všetkovediaci."

       "Áno, mal som na mysli týchto dvoch mojich veľkých krajanov. Ešte doplním to, čo si začal, a tak ťa zároveň lepšie zoznámim s problematikou, ktorou sa zaoberám. V čase, keď Poincare urobil svoju výpoveď o poruchách v dynamických systémoch, nikto netušil jej veľký význam pre prírodné vedy. Muselo prejsť viac ako sedemdesiat rokov, keď meteorológ Edward Lorenz bol konkrétne konfrontovaný počas svojej činnosti na americkom inštitúte Massachusetts s teóriou Poincareho. Lorenz sa vtedy zaoberal s matematickými modelmi, ktoré slúžili k vypracovaniu spoľahlivých predpovedí počasia. Vo svojom modele postuloval dvanásť rovníc, ktoré popisovali vzájomné ovplyvňovanie teploty a veterných prúdení v atmosfére. Keď nimi naprogramoval svoj počítač a udal začiatočné podmienky, tak mu počítač vypracovával v minútovom rytme ďalší vývoj poveternostných situácií v atmosfére.

      Raz si chcel Lorenz skrátiť dlhú dobu vyčkávania počas výpočtovej práce počítača a naprogramoval do neho ešte v priebehu jeho práce istý medzivýsledok výpočtu a odštartoval program znova. 

     Zo začiatku súhlasili nanovo vypočítané hodnoty s hodnotami pôvodného výpočtu. Po krátkom čase sa postupne však začala strácať zhoda hodnôt a napokon po ďalšom čase, bola odchýlka hodnôt už extrémna. Lorenza to veľmi zarazilo a začal kontrolovať oba výpočty a chybu rýchlo objavil. V medzivýsledku, ktorý vložil do počítača, zabudol odpísať štvrté desatinné miesto a počítač tak pracoval v novom výpočte len s troma číslami za desatinou čiarkou. Išlo tu o nepatrnú nepresnosť, len o veľkosti troch desaťtisícin. V podstate smiešne maličká chyba a predsa viedla k úplne inému klimatickému modelu."

       Jean sa na chvíľu odmlčal. Napil sa minerálky a prv ako mohol pokračovať, povedal Denis zamyslene:

       "Hm, aj taoizmus to učí už od tisícročí, že malé príčiny môžu mať niekedy, nie vždy, nečakané následky a občas aj nečakane obrovské následky."  

pokračovanie nasleduje