Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 258. pokračovanie

Prvou miestnosťou, do ktorej v tomto veľkolepom paláci vstúpili, bola mimoriadne impozantná prijímacia sieň, kde sa konávali ofiálne slávnostné prijatia nových vyslancov, ktorí prišli do Turecka.

Postupne prechádzali ďalšími miestnosťami, z ktorých každá jedna očarí svojou charakteristickou orientálnou vnútornou architektúrou, pričom každá okúzli návštevníka niečim iným, niečim, čo v iných miestnostiach nie je.

Všetky miestnosti majú spoločné to, že umelecky predstavujú absolútny vrchol symbiózy tureckého a európskeho umenia.

Táto nebyčajná symbióza je  plná prekypujúcej nápaditosti, okrídlenej fantázie a priam nepredstaviteľne famóznej umeleckej zručnosti.

Návštevník  skutočne nevie, kde sa má skôr pozrieť a najradšej by si v spomienkach odniesol všetko.

Na európskej pôde v tomto smere nič podobné neexistuje.

Ginette a Denis si to veľmi dobre uvedomovali, veď pri ich nespočetných cestach po Európe mali možnosť navštíviť množstvo palácov. Už len Paríž, kde žili, im ponúkal veľké množstvo jedinečných palácov. Nikde ale nič také  nevideli ako teraz v tomto paláci.

Najväčší dojem – a navždy nezabudnuteľný – však na nich urobili prekrásne skvostne dve izby:

Červená izba a Modrá izba.

Červená izba bola audienčnou izbou, kde sultán prijímal k dôležitým rozhovorom zahraničných vyslancov. Ale v iných prípadoch tam mával aj svoje súkromné rokovania, i tajné diplomatické rozhovory.

Jej neopisateľne zvláštny charakter je vytvorený stenami, ktoré sú obložené mahagónom, umeleckými pozlatenými predmetmi a indickými červenými hodvábnymi látkami.

Modrá izba bola miestnosťou, ktorá slúžila predovšetkým slávnostným ceremóniám pri rôznych príležitostiach – pritom ale bola súčasťou veľkého háremového komplexu. Slúžila aj slávnostnej intronizácii sultána.

V tejto miestnosti dominuje, ako už naznačuje aj jej meno, modrá farba. Vyznačuje sa prekrásnym drevom vykladným plafónom, ktorý je skrášlený rezbárskym umením.

Keď prišli do Modrej izby a sa po nej obdivne rozhliadali, tak Mustafa poznamenal, že celý palác je ukážkovým príkladom márnotratnosti, ješitnosti a zbytočnej pompy tureckých sultánov. Hneď ale dodal, že v tomto smere neboli o nič lepší ani kresťanskí panovníci.

Pokračovanie nasleduje