Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 255. pokračovanie

Mustafa sa na krátku chvíľu odmlčal a pozeral sa na svojich koncentrovane počúvajúcich poslucháčov prejdúc ich pohľadom z jedného na druhého a vidiac, že priam hltavo čakajú na pokračovanie jeho pútavej prednášky, tak pokračoval s uspokojením ďalej:

„Turecká armáda sultána však mala k dispozícii jednu absolútne unikátnu zbraň, akú vtedy nevlastnil na svete nikto iný.

Bolo to obrovské delo, ktoré postavil istý maďarský odborník na delostrelecké zbrane. Dostal za to kráľovskú odmenu od sultána. Strieľalo s veľmi dobrou presnosťou, podstatne lepšou, ako všetky iné delá tej doby a jeho nábojmi boli až 500 kilové kamenné gule. V tomto smere doslova vynikalo.

Iné delá v tom čase boli schopné vystreľovať účinne maximálne 250 kilové gule. Bolo také ťažké, že podľa starých tureckých záznamov ho musel ťahať mimoriadne masívny záprah a ten ťahalo 60 volov.

Obliehanie Konštantinopolu sa začalo 6. apríla 1453

Útok bol zahájaný skoro ráno, ešte za šera, ako to zaznamenal turecký  vojenský spravodajca, ktorý sprevádzal sultána.

Začala ho najstrašnejšia zbraň Turkov – o ktorej kresťanskí obhajcovia mesta nemali ani  len potuchy -  ich obrovské delo Bolyemez (To, ktoré nepožiera žiadny med). Zahrmelo ohlušujúcim rachotom, ktorý sa niesol až do vzdialenosti 20 kilometrov. Jeho vysoká účinnosť  mala veľký podiel na porážke kresťanov.

Nevedno, ako by bol boj dopadol bez tejto zbrane. Možno však takmer s istotou predpokladať, že aj tak by mesto padlo. Určite po dlhšom čase, ale bez vojenskej pomoci zo západnej Európy boli výhliadky kresťanov na úspech mizivé. O to viac, že  sultán mal ešte hlboko v zázemí rezervy, ktoré mohol privolať.

Mimochodom, tento legendárny kanón chránil až do roku 1807 Dardanely a od roku 1868 stojí v londýnskom múzeu.

Konštantinopol padol už 29. mája 1453 – to bol posledný deň života Byzantskej veľkoríše a prvý deň, ktorým sa začalo rozpínanie Turkov a islamu v Európe.

Hneď, ešte v máji, dali tureckí Osmani starobylému mestu, kde ešte nevyschla krv tisícok padlých a zavraždených kresťanov, svoj vlastný názov. Nazvali ho Islambol, čo znamená Kráľovstvo islamu, neskôr sa z toho vyvinul názov Istanbul.“

Tým Mustafa  ukončil svoje, pre dva kresťanské európske manželské páry, skutočne veľm i zaujímavé rozprávanie a keďže to ďalej nekomentovali, len trochu rozpačite pokyvovali hlavami, tak sa už o chvíľu vydali na ďalšiu púť mestom na dvoch kontinentoch – ktoré sa s z Konštantinopolu stalo tureckým Istanbulom.

Pokračovanie nasleduje