Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 238. pokračovanie

Mustafa sa opäť rozhovoril a bol skutočne nielen dobrým rozprávačom, ale aj znamenitým znalcom rôznych historických súvislostí a faktov:

„Hagia Sofia, táto naozaj výnimočná jedinečná stavba existovala už dávno vtedy, keď prorok islamu Mohamed, ešte nebol narodený a keď jej neskorší vlastníci, Turci, tiahli ako ešte nesúrodé nomádujúce kmene po širočizných stepiach západnej Ázie.

Štyri vežovité minarety, jej neskoršie dodatky islamskej architektúry, sa stali už dávno neodmysliteľnou súčasťou jej výzoru. A podľa mňa nie sú v žiadnom prípade znakom barbarstva, ako to chceli svetu nahovoriť niektorí kresťanskí odborníci.

Musím ale povedať, že ak sa hovorí v súvislosti s chrámami o nejakom barbarstve, tak si neviem predstaviť väčšie barbarstvo ako je to, ktoré súvisí s chrámom svätého Marka v Benátkach.

Veď takmer  všetko to, čo sa na ňom a v ňom skvie, blyští a ligoce, tak to stálo v priestoroch Hagie Sofie. A pravdepodobne by to tam aj bolo ostalo, keby sa križiaci benátskeho dóžu Dandola neboli na svojom dobyvateľskom a lúpežnom ťažení proti Saracénom správali ako bezohľadní zločinci a bezbožní zlodeji.

Cestou, ktorej jediným cieľom malo byť takzvané oslobodenie Božieho hrobu v Palestíne, prepadli kresťanský Konštantinopol – mesto svojich bratov vo viere – do ktorého vnikli a potom tam plienili, lúpili, znásilňovali a vraždili. A kresťanský chrám – chrám Boha, ktorého Synov hrob  išli oslobodzovať - barbarsky zneuctili, spustošili a vykradli.

Celkom inakšie sa ale zachoval Sultán Mehmet, s prímením Dobyvateľ. Keď po dobytí Konštntinopolu tureckou armádou v roku 1453 prišiel k Hagii Sofii ako moslim ku kresťanskému chrámu, tak ho nedal ani zhanobiť a ani vykradnúť.

Zosadol z koňa a na znak svojej pokory pred Bohom sídliacim v chráme si posypal hlavu zemou, ktorá bola pred vchodom do neho. Že sa tohto prekrásneho kresťanského chrámu nesmel nikto dotknúť ani len prstom, to vyplynulo z jeho religióznho presvedčenia.

A to, že potom nechal Hagiu Sofiu zasvätiť Alahovi, to bol len logický a samozrejmy dôsledok jeho moslimskej viery.“

Keď potom na námestí pred Hagiou Sofiou vystúpili z minibusu, tak ich hneď obkľúčili pouliční predávači suvenírov a aj kopa žobrajúcich detí. Aj jedni aj druhí boli priam neodbytní a jednoducho patria k scenérii všetkých najnavštevovanejších pamätihodností Istanbulu.

Po tom, ako si kúpili niekoľko suvenírov a obdarovali žobrajúce deti plnou hrsťou drobných peňazí v tureckej mene, ich Mustafa viedol k bazilike, ktorá bola skoro jedno tisícročie duchovným centrom Byzanskej ríše.

Približovali sa k nej od západnej strany, cez takzvanú cisársku bránu, ústiacu do  menšieho vedľajšieho priestoru, ktorý sa napájal na hlavný trakt s troma loďami a kde sa nachádzalo aj impozantné emporé.

Svojou plochou je Hagia Sofia podstatne väčšia ako parížsky Notre Dame a o polovicu menšia ako Svätopeterský Dóm vo Vatikáne.

Pokračovanie nasleduje