Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 237. pokračovanie

Medzičasom sa dostali na ulicu Caddesi Yeniceriler dvíhajúcu saprudko do kopca a pomaly sa blížili k mestskej univerzite, ktorá susedila so svetoznámym istanbulským bazárom.

V tento deň už konečne prišiel odmäk. Teplomer ukazoval štyri stupne nad nulou a cesta, ktorou sa ich minibus viac brodil a hojdavo kolísal zo strany na stranu, ako by sa priamočiaro a rýchlo pohyboval, pripomínala zážitok na húsenkovej dráhe.

Niečo také, ako posýpanie šmykľavého povrchu ciest drobným štrkom alebo pieskom sa v Istanbule pochopiteľne nedalo vôbec očakávať. Na to Istanbul nemal žiadne vhodné autá a ani ľudí a tiež nie vhodný materiál, ako im to vysvetloval Mustafa.

Mestská správa v Istanbule trpela odjakživa na chronický nedostatok finančných prostriedkov, a to bolo v meste vidieť takmer na každom kroku.

Na poškodených fasádach domov, na uliciach plných dier v asfalte, na chodníkoch, ktoré boli na mnohých miestach v strašnom stave alebo celkom chýbali. Mnohé z toho v ten deň však milosrdne prikryl  sneh. Napriek všetkým týmto problémom a nedostatkom ale bola fascinácia, ktorá z tohto mesta vyžarovala na návštevníkov, nech už pochádzali z ktorejkoľvek krajiny, nesmierne podmaňujúca a navždy nezabudnuteľná.

Denis mal veľký zmysel pre orientálnu kultúru a bol nadšený zasneženým Istanbulom. Odrazu si celkom nevdojak spomenul na svojho dobrého známeho,  šesťdesiatročného doktora filologie, slovenského rodáka z Paríža.

Keď sa mu zmienil pred niekoľkými týždňami pri ich náhodnom stretnutí na parížskej Rue Rivoli, že sa chystá spolu s Ginette navštíviť Istanbul, tak ten  mu povedal, že do Turecka by nemohol ísť nikdy. Zdôvodnil to tým, že vždy keď je zmienka o Turecku, tak sa mu vynorí v spomienkach z detstva, ako sa v škole učil naspamäť báseň Turčín Poničan, a tá sa mu navždy vryla do mozgu ako symbol krvilačnosti a rozpínavosti Turecka.

Na to Denis argumentoval tým, že veď predsa do Nemecka chodí často a ako sa tam môže pozerať na potomkov nacistov, ktorí vyvraždili desiatky miliónov ľudí a že v Turecku je veľmi veľa príjemných a milých ľudí, ktorí nemôžu za to, čo robili ich dávni osmanskí predkovia.

Doktor priznal, že je to tak a že má pravdu. A potom ešte dodal, že jemu v tomto smere už nie je pomoci, lebo to má tak v hlave dávno uložené a už nedokáže prekonať svoju antipatiu voči Turecku.

Denisovi sa opäť len raz potvrdilo, že veľmi často ani vysoký stupeň vzdelanosti a veľká inteligencia nestačia na to, aby z hlavy vytlačili predsudky a hlboko zakorenenú nenávisť, vyvierajúcu z nejakých dávnych historických krívd.

Pred ich zrakom sa odrazu objavila snehom pokrytá, svetoznáma Hagia Sofia. Mustafa žartovne poznamenal, že tento chrám, ako ho práve vidia v tomto oslnivo bielom stave, hoci už v živote videl niekoľko tisíc krát, takto ho ešte nikdy ani on nezažil. Preto teraz spoločne môžu obdivovať túto absolútnu, nikdy nevídanú a nikdy ešte nevidenú raritu.

Pre nejedného návštevníka z netureckej Európy, znalého dejín, je prvý pohľad na Hagiu Sofiu poznačený istou dávkou smútku a melanchólie.

Táto jedinečná unikátna stavba predsa po stáročia patrila kresťanskej Byzancii, ale po dobytí Konštantinopolu tureckými Osmanmi prešla do ich vlastníctva a z kresťanského chrámu sa stala mohamedánska mešita.

A ak bol taký návštevník ešte aj zbožným kresťanom, tak ho mohlo pochytiť aj „spravodlivé“ rozhorčenie religiózneho charakteru a nostalgicky myslel na zašlé časy, keď v priestoroch Hagie Sofie zneli modlidby kresťanov a kresťanské náboženské spevy.

Títo  ľudia by v tejto súvislosti ale mali myslieť aj na to, či to bolo spravodlivé a bohumilé, keď divoké hordy španielskych kresťanských rytierov, sprevádzané misionármi pod vedením Pizzara a Corteza vyvraždili státisíce Indiánov, a to všetko len pre zlato, ktoré im potom ukradli, a to v hodnote mnoho miliónov dolárov.

Veľká časť z neho je dnes v kresťanských kostoloch a nikoho neruší, že sa modlí v blízkosti nevinne preliatej indiánskej krve, ktorá lpie na všetkých tých zlatých krížoch a zlatých monštranciách, ktoré sú v našich chrámoch.  

Pokračovanie nasleduje