Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 234. pokračovanie

Keď sa konečne už dostali aj ku svojím kufrom a vyšli pred letisko, tak sa im zdalo, že to musí byť len zlý sen – všade vôkol nich ležali obrovské hromady snehu, akoby práve prileteli niekde na úplný sever Nórska a nie do teplého Turecka. Obaja boli len veľmi na ľahko oblečení a obutí, lebo celkom samozrejme boli nachystaní na príjemnú slnečnú tureckú jar. A tu sa odrazu celkom prekvapujúco a nečakane ocitli v nepríjemnej ostrej zime.

Triasli sa od chladu, ktorý prenikal až do kostí a preto rýchlo povyťahovali z kufrov ďalšie kusy letného odevu, ktoré mali a náhlivo ich na seba naťahovali.

Všade okolo nich stáli ľudia, ktorí čakali na taxík. Trvalo to dobrú polhodinu, kým sa im podarilo prebojovať do nejakého voľného taxika. Cesta do hotela im trvala nekonečne dlho. Istanbul nebol pripravený na také množstvo snehu na jar – a aj keby bol napadol v zime, tak by mesto rovnako nebolo na to pripravené.

Istanbul nemal takmer nijaké  snehové pluhy a ani autá na odstraňovanie snehových závejov. Taxikár, ktorý ich viezol, bol skutočným majstrom svojho remesla, lebo nebolo vôbec jednoduché riadiť auto po ceste, kde všade ležali veľké hromady snehu a najsť medzi nimi optimálny priechod, aby auto neuviazlo, tak ako mnoho iných aut, ktoré videli všade, kade prechádzali.

Toto južné veľkomesto sa doslova utápalo v bezmocnosti, ktorú spôsobil snehový chaos a snehu neustále pribúdalo v dôsledku nepretržitého sneženia. Na ulicich len tu a tam skupinky ľudí lopatami odhadzovali sneh z jednej kopy na inú. To bola však úplne zbytočná námaha, lebo snehu tak neubúdalo. Niektorí z nich prišli dokonca na takú nezmyselnú ideu, že sneh hádzali lopatami rovno pod kolesá okoloidúcich aut, v nádeji, že tak sa bude rýchlejšie topiť. Samozrejme, že vodičom sa to nepáčilo a niečo im zlostne vykrikovali.

Pre manželov z Paríža napokon bol najkrajší zážitok z celého dňa okamih, keď už končne sedeli v teple svojej hotelovej izby a okrievali pri šálke kávy. Nasledovnú hodinu strávili v izbe pri počúvani orientálnej tureckej hudby.

Večer, keď sedeli v elegantnpm bare hotela pri pohárku vína, tak sa zoznámili s nemeckým manželským párom z Mníchova, ktorý prišli na týždeň do Istanbulu. Boli v stredných rokoch, ona mala štyridsať a bola učiteľkou, on päťdesiatnik a bol docentom prírodných vied.

Keď im Denis v priebehu rozhovoru povedal, že si ešte v Paríži dohodli na celý jeden deň odborného spreievodcu, aby ich sprevádzal po významných miestach v Istanbule, tak sa manželia z Mníchovi rozhodli k nim pridať.

Na druhý deň po raňajkách prišiel pre nich okolo deviatej asi štyridsaťročný Turek. Predstavil sa ako Mustafa a mal inteligentný, ale aj prefíkaný pohľad. Hovoril veľmi dobre nemecky aj anglicky. Boli prekvapení, keď im povedal, že má ukončené vysokoškolské štúdium histórie i filozofie. Ich prevapené pohľady hneď zbadal a preto im vysvetlil, že pracuje už niekoľko rokov ako profesionálny sprievodca turistov a že mu to vynáša podstatne viac, ako keby bol na univerzite alebo v múzeu a či niekde v archíve.  

Keď už sedeli všetci v malom mikrobuse, ktorý riadil vodič Ali, tak sa vydali na cestu k prvému objektu ich dnešného programu, k Hagii Sofii – chrámu božskej múdrosti.

Mustafa ich na úvod svojich odborných informácii ešte raz formálne pozdravil a povedal to isté najprv turecky a potom anglicky:

„Günaydin! Nasilsiniz? Dobré ráno! Ako sa máte?“

Pokračovanie nasleduje