Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 231. pokračovanie

„Plne s tebou súhlasím Luigi“, povedala Ginette, ktorá si s ním potykala už hneď pri ich vzájomnom predstavení. A dodala:

„Myslím si však, že niečo také bude možné až potom, ak sa časom vytvorí niečo také ako jednotná európska duša, v ktorej štruktúrach bude ruská sentimentalita, nemecká disciplinovanosť a ideová nápaditosť, francúzska romantika, galantnosť i šarm, ale veľa aj z talianskej nespútanosti, spontanity a optimizmu a v neposlednom rade aj veľa zo slovanskej senzibility a srdečnosti.

A pochopiteľne, že do takej celoeurópskej duše musia vtiecť  aj všetky typické vlastnosti ostatných európskych národov. Pritom je ale dôležité ešte niečo – každý z národov si musí plne zachovať aj svoju silnú národnú identitu, so všetkým čo k nej patrí.“ 

„Napriek tomu, že v súčasnosti sa ale zdajú protiklady v európskom myslení pevne zabetónované na veľmi dlhý čas, tak mám pocit, že fundamenty týchto betónových blokov celkom nebadne už vo vnútri dostávajú trhliny a som presvedčený, že budúce storočie už uvidí Európu novú, veľmi zmenenú a  politicky inakšie usporiadanú.

Múr v Nemecku, ktorý ho rozdeľuje na dva štáty, nemôže mať predsa večné trvanie.“ Prejavil svoj názor Denis a potom, obracajúc sa na Luigiho, povedal:

„Keďže z nás troch viem o Taliansku najmenej ja, tak by som sa ťa chcel na niečo opýtať, čo sa tebe i Ginette môže zdať triviálne. V čom to asi tak môže byť, že čím dlhšie som v tejto krajine a čím viac sa o nej dozvedám, tým viac sa mi zdá, že mi je svojím spôsobom záhadná a nepochopiteľná? Napriek tomu mi ale je čoraz bližšia a ma čoraz viac fascinuje.“

Luigi sa chviľočku pozeral na Denisa trochu nechápavo, aby sa v nasledovnom okamihu naplno rozosmial:

„Myslim si, že v podstate sa ma chceš opýtať toto – poviem to jednou vetou taliansky, In  cosa credono gli Italiani? Na čo veríte vy Taliani? V čo veríte, keď tak často klamete?

Je to ich zvláštna životná filozofia, ktorá ich vedie k tomu, že veria len na jedno. Veria na absolútnu nevyhnutnosť a nutnosť verejných lží a na dôležitosť súkromných právd. Pritom všetci vedia veľmi dobre, že tieto verejné klamstvá, vyhlasované veľmi presvedčivo za pravdy, nie sú vôbec pravdami, avšak chápu, že veľmi komplikované súkolie verejného života talianskej spoločnosti ich vyžaduje, inak by sa rozpadlo. Ako kompenzácia pre nich slúžia potom ich vlastné súkromné a či domáce pravdy. Z toho potom vyplýva, že v podstate sú všetci Taliani machiavellisti a že sa aj dnes ešte stále riadia filozofiou svojho veľkého krajana Nicolu Machiavelliho.“

„Trochu som to teraz pochopil“, povedal Denis a pokračoval:

„Ak ale Taliani aj naďalej budú žiť s filozofiou verejených lží, tak sa ich spoločnosť bude aj naďalej zmietať v istom druhu chaosu, ktorý veľmi prekvapí každého, kto zavíta po prvý raz do tejto prekrásnej krajiny. Takže niet nádeje, že sa to  v blízkej budúcnosti môže zmeniť?“

pokračovanie nasleduje