Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 230. pokračovanie

S Luigim mali dohodnuté stretnutie až o trištvrte na desať, a tak sa ešte zamiešali do davu ľudí, ktorý pomaly krúžil dookola po obdĺžnikovej Navone a pozorovali pritom jednotlivcov i skupinky ľudí. Už po malej chvíľke zhliadali aj svojich starých známych „tlačičov“, ako sa vyžívali vo svojej zrejme každovečernej vzrušujúcej zábave – erotickému tlačeniu sa na vhodné ženské obete.

Ginette sa už ale očividne vyhýbali, hoci ich svojím atraktívnym ženským vyžarovaním musela priťahovať ako magnet. Boli vo svojom počínaní nanajvýš opatrní a dávali si pozor, aby ich pritláčanie sa k ženám nebolo nápadné. Denis im ale dával otvorene najavo, že dobre vie čo robia a občas sa pri niektorom z nich pristavil práve, keď bol v akcii a začal ho ostentatívne pozorovať a posmešne krútiť hlavou, čo dotyčného okamžite odohnalo od jeho obete.

Blížil sa čas stretnutia s Luigim. Keď už prichádzali ku kaviarničke, kde si s ním dohovorili stretnutie, tak sa odrazu už vynoril z davu, temperamentne na nich mávajúc rukami a naširoko sa usmievajúc.

Muži sa zvítali vyobjímaním a Luigi následne po predstavení sa Ginette, aj ju hneď vyobjímal a vybozkával, a nezaprúc v sebe Rimana, ktorý vždy skladá poklony krásnym ženám, šarmantne povedal: 

„Tu sei donna belissima.“

Nemal najmenší problém v tom, že jej hneď tykal, a to bez toho, aby jej predtým tykanie navrhol, alebo počkal, kým mu potykanie navrhne ona.

Potom jej galantne pobozkal obe ruky a zaviedol ich k stolu, vyhradenému pre nich a ktorý už predtým predvídavo objednal, dobre vediac, že inakšie by nemali kde sedieť. O tom čase zvykli byť všetky kaviarničky na Navone úplne obsadené.

Luigi sa za tých päť rokov, čo ho Denis nevidel, vôbec nezmenil. Azda mal o pár šedivých vlasov viac, ale v tvári nezostarol ani len trošku. Mal päťdesiatdva roko a bol stále slobodný.

Hovorieval, že pri svojej práci ani nemal čas sa oženiť a okrem toho, že by sa o ženu ani nemal kedy starať, lebo často cestoval pracovne po svete. Ženy mal však veľmi rád, a tak to riešil len krátkymi partnerstvami a intímnymi priateľstvami.

Medzičasom sa vypracoval na jedného z najlepších talianskych politických žurnalistov. Bol nadšeným prívržencom spoločnej slobodnej a naozaj demokratickej Európy. Sníval o Európe, v ktorej by bol Rus od Volgy práve takým plnohodnotným Európanom ako aj Brit od Temže a v ktorej Nemec od Rýna bude akceptovať a plne rešpektovať Sicílčana spod Etny.

Luigi bol netypickým Rimanom v tom, že sa v rozhovore s intelektuálne rovnocennými partnermi nikdy nezdržiaval s výmenou povrchných zdvorilostných fráza a s prázdnym táraním o ničom.

Keď si už zasadli k stolu, tak po niekoľkých srdečných vetách, ktorými dal bezprostredne najavo svoje sympatie a radosť zo stretnutia, prešiel hneď k vecným témam:

„My Rimania, ale aj takmer každý Talian, sme nesmierne hrdí na našu jedinečnú starorímsku históriu. Kto ju dobre pozná, ten nesmierne rozšíri svoje poznanie a porozumie to, čo veľa ľudí nepochopí nikdy.

Som presvedčený, že história a celý vývoj ľudstva má len jediný zmysel a význam. Ide v nej totiž o nesmierne pomalý, takmer vždy aj krviprelievaním poznačený progres, sprevádzaný nespočetnými omylmi a poblúdeniami ľudského ducha, ale zároveň aj smerujúci k dosiahnutiu úplnej slobody ľudského indivídua. Mám tu na mysli individuálnu slobodu ducha, a to je pre mňa taký stav, keď sa človek oslobodí od otrockej služby symbolom a kultom, či už religiózneho alebo svetského charakteru.

Dúfam, že k takejto novej osvieteneckej dobe príde raz práve v zjednotenej Európe. Želám si to veľmi, aj keď dobre viem, že tento čas je ešte veľmi vzdialený a nepríde, pokiaľ ľudstvo vedie vojny.“

Pokračovanie nasleduje