Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 229. pokračovanie

„Spomenul som si na jednu veselú príhodu, ktorú som zažil s Luigim Benatellim, keď ma raz vzal na obchôdzku po florentínskych pamätihodnostiach.

Jedného teplého podvečera sme sa prechádzali okolo svetoznámych Ufícií, najmodernejšej a najveľkolepejšej stavbe renesančnej Florencie. Dali ju vybudovať známi Medicijovci ako novú administratívnu budovu mesta, ktorá by svojou modernou konštrukciou mohla pokojne byť zaradená do architektúry 18. alebo 19. storočia.

Na jednej strane susedí s Palazzom Vecchiom, ktorý dominuje na námestí, kde bol úpalený v búrlivom období rodiacej sa florentínskej renesancie a humanizmu, mních Girolamo Savonarola. Na druhej strane budovu obteká rieka Arno. Ufície majú tvar písmena U a v jeho priestrannom vnútri, ktoré možno chápať ako veľké nádvorie, sa v priebehu poobedia, ale najmä podvečer, zhromažďujú umelci a maliari obrazov a portrétov, podobne ako tu v Ríme na Piazza Navona.

Luigi mi chcel ukázať túto známu florentínsku raritu, ktorú obdivuje každý návštevník mesta.

Nikdy nezabudnem na jedného z maliarov, ktorého som tam vtedy mohol obdivovať. Bol skutočne neobyčajne originálnym majstrom svojho remesla. Svoje malé prenosné pracovisko mal v blízkosti Arna.

Keď sme prišli k nemu, tak bolo okolo neho množstvo ľudí. Maľoval portrét mladej, asi 35 ročnej Američanky, sediacej pred ním na stoličke. Mala veľký problém, aby neustále nevybuchovali z nej salvy smiechu, podobne ako to robil aj dav maliarových obdivovateľov. Hneď som pochopil prečo  a o chvíľku som sa musel smiať aj ja a so mnou samozrejme aj Luigi.

Pouličný umelec – mohol mať nejakých štyridsať rokov – ju portrétoval len kúskom akejsi hrubej čiernej tuhy a či lepšie povedané hrubším hranolovitým krátkym kolíkom. Na hlave mal modrú šiltovku a jeho dlhá hustá brada mala tú istú neskutočne antracitovú farbu ako jeho pracovný nástroj.

Ostalo pre mňa záhadou, či to bola jej prirodzená farba, alebo či si ju preberala z obrazu, ktorý práve maľoval. Ten totiž – to mi ale nebudeš veriť – počas svojho maľovania každú chvíľku priam vášnivo bozkával, pričom sa o neho neustále otieral svojou bradou. Robil to s takou zanietenou náruživosťou, akoby tá maľba bola jeho milenkou.

Pritom robil také smiešne grimasy a úškrnky, že výbuchy smiechu z radov prítomných neustávali a pri žiadnom inom maliarovi nebolo toľko ľudí ako pri ňom, čo spôsobovalo, že na jeho stoličke sedel neprestajne niekto, aby sa od neho dal portrétovať a peniažky sa mu stále sypali.

Občas si maľovaný obraz privinul aj na hruď, opakovane aj na čelo, žalostne pritom vzlykajúc, že za chviľu sa s ním bude musieť rozlúčiť. Napriek tomuto teatrálnemu cirkusu, ktorý sprevádzal jeho prácu, takže na samotné maľovnie sa nemohol veľmi koncentrovať, vyzeralo jeho dielo po ukončení skutočne majstrovsky dokonale.

Svoju prácu ukončil tak, že obraz vyobjímal a vybozkával a na rozlúčku s ním si plný zahraného dojatia začal kapesníkom utierať oči a napokon si ešte vyfúkal nos.

Potom obraz odovzdal jeho šťastnej majiteľke, zastrčil si do vrecka zarobené peniaze, pobozkal ju na obe líce a už sa venoval ďalšej osobe, ktorá si sadla na stoličku pred ním, aby ju portrétoval. Celé divadielko sa začínalo odznova.“

Bolo okolo deviatej, keď prišli na Piazzu Navonu, kde sa tento večer hemžilo už veľké množstvo ľudí, hoci naplno sa zapĺňala až po desiatej hodine.

pokračovanie nasleduje