Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 228. pokračovanie

Napätie v ich tvárach vystriedal úsmev úsmev uľahčenia a keď Denis už vychádzal z dverí baru a zakýval im rukou na rozlúčku, tak sa mu všetci traja uklonili a zborove zakričali:

"Arrivederci."

Keď bol opäť pri Ginette, ktorá už netrpezlivo prestupovala z nohy na nohu, tak jej všetko podrobne opísal, čo objavil a zistil. Ginette bola z toho najprv rozhorčená, ale napokon to celé zobrala tiež s humorom a nad celou epizódou sa pobavene rozosmiala.

Premávka na križovatke medzičasom stratila na intenzite, a tak sa jej strážcovia – policajti, ktorí ju vlastnoručne riadili – už odobrali zo svojho stanovišťa v jej strede a po sebe tam zanechali veľký horiaci kahan (také niečo môže napadnúť naozaj len rímskych policajtov).

Ten mal vodičom signalizovať, že to miesto treba bezpodmienečne obísť. Plameň kahana poskakoval a blikotal vo večernom vánku a pôsobil na cudzích návštevníkov naozaj veľmi nezvykle a exoticky.

Posledný z policajtov – ktorí sa tu v službe striedali – a ktorého Ginette a Denis ešte mohli pozorovať pred tým ako vyložil kahan a odišiel, bol skutočným majstrom  svojho remesla a pôsobil na nich ako virtuózny dirigent muzikálneho chóru, ktorý perfektne riadi všetkých členov svojho súboru. Okrem toho bol aj vysokým, dobre vyzerajúcim mladým mužom, na ktorého sa okoloidúce ženy s úľubou pozerali.

Poznali ich už všetkých – boli štyria, ktorí sa na tejto križovatke striedali. A aj policajti dobre poznali ich – Ginette predsa žiadny muž nemohol len tak ľahko zabudnúť a hneď ju nápadne zdravili, keď ju zbadali.

Chvíľu ešte pozorovali  križovatku a jej neobyčajného strážcu – horiaci kahan v jej strede - a potom sa autobusom vybrali k Piazze Navone, kde sa mali stretnúť s rímskym novinárom a spisovateľom Luigim Benatellim, s ktorým sa Denis spoznal pred niekoľkými rokmi vo Florencii. Odvtedy si dopisovali a občas aj spolu telefonovali.

Luigi bol vtedy dopisovateľom rímskych novín Il Popolo a referoval o ich konferencii vo Florencii.

Autobus bol preplnený, čo bolo v Ríme úplne bežné, a tak museli stáť. Hneď vedľa nich sedel mladý kórejský párik. Kórejský mladík keď ich zbadal, tak si na ich veľké prekvapenie sadol rovno do lona svojej priateľky a svoje miesto ponukol trochu zarazenej Ginette.

Nikto v autobuse sa ale nad tým nepohoršoval. Rimania sú v každom ohľade veľmi tolerantní ľudia a azda najlepšie charakterizuje spôsob ich života výraz dolce vita.

Ginette sa malému Kórejčanovi poďakovala a keď sa potom obrátila k Denisovi, tak sa na seba pousmiali a on prehodil:

„Vieš si predstaviť, že by sa táto situácia odohrala trochu inakšie. My by sme sedeli vedľa seba a ja by som skočil do tvojho lona a ponukol miesto tej malej  Kórejčanke, čo sedí vedľa teba.“

Obaja sa pri takej predstave nahlas rozosmiali a Ginette povedala so šibalským zvodným úsmevom:

„Som presvedčená, že ani nad tým by sa títo Rimania nepohoršovali, len muži by ti závideli také šťastie, že môžeš sedieť na mojich stehnách.“

„O tom nepochybujem vôbec – veď tvoje dotyky priam elektrizujú.“

Chvíľku mlčali a pozorovali okolie. Denis potom zmenil tému a začal hovoriť o jednom svojom zážitku z Florencie:

pokračovanie nasleduje