Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 227. pokračovanie

Keď tam prišli, tak Ginette ostala čakať vonku. Zbadal ich však mladý čašník, ktorý ju predtým tak horlivo odprevádzal k toalete. Keď uvidel, že Denis veľmi energicky kráča – bez toho, aby sa na niečo opýtal - na to isté miesto, kde pred nejakým časom bola Ginette, tak pozeral za ním a tváril sa nervózne.

Išiel k svojím kolegom a niečo im hovoril, pričom ukazoval smerom k schodom dole, kde medzičasom už zmizol Denis.

Ten si začal pozorne prezerať záchody. V prvom neobjavil nič podozrivé. Dovtípil sa, že to musel byť ten, o ktorom čašník Ginette tvrdil, že je nefunkčný. Bol však úplne v poriadku, ako sa Denis rýchlo presvedčil. Dobre splachoval a ani nebol zapchatý. Vošiel potom do druhého, chvíľku si ho prezeral a potom prekvapene zahvízdal nad tým, čo v ňom objavil.

Hore, tesne pod plafónom, bol umiestnený vetrák vo forme malého obdĺžnika. Bol urobený z plechu, v ktorom boli neveľké vetracie otvory. Denisovi postačil jediný pohľad na vetrák a hneď mu bolo jasné, že je používaný na iné účely ako na vetranie – dole pri záchodovej mise bol totiž skutočný vetrák.

Ten pseudovetrák hore bol špeciálne preparovaný a síce tak, že bolo vidno odkiaľsi zhora do priestoru záchoda.

Postavil sa na okraj záchodovej misy a zblízka pozrel do takzvaného vetráku. Jeho pohľad putoval rýchlo hore relatívne úzkym kanálom, ktrý prebiehal pod trochu šikmým uhlom nahor. Bol dlhý asi poldruha metra a končil dvoma okrúhlymi sklíčkami.

V jednom z nich zhliadol ľudské oko, ktoré ho pozorovalo, ale okamžite zmizlo, keď zbadalo, že tajomstvo vetráka odhalil cudzí návštevník.

Denisovi následne svitlo, že sklíčka sa určite nachádzali pod barovým pultom a že oko, ktoré práve zmizlo, muselo patriť jednému zo zamestnancov baru.

Bolo mu jasné, že pomocou tohto jednoduchého, ale dôvtipného zariadenia si mužskí zamestnanci baru zadarmo užívajú malý záchodový striptíz žien, ktoré použijú ich toaletu. Jeden  nich návštevníčku vždy doprevadí – tak ako aj Ginette – do správneho záchodu.

V prvom momente chcel Denis zavolať políciu, ale potom túto myšlienku zavrhol a pomyslel si, že toto všetko jednoducho patrí k Rímu a k rímskym mužom a k ich celkom špecifickému vzťahu k nežnému pohlaviu, ktorému na každom kroku vzdávaju svoj hold a svoj obdiv – niekedy aj takým spôsobom ako v tomto bare.

Vyšiel zo záchodu a zamieril  priamo k barovému pultu, zohol sa dole a zbadal tam dve okrúhle sklíčka, ktoré videl zdola v záchode.

Traja zamestnanci baru stáli obďaleč spolu a napäto ho mlčky pozorovali. Denis prišiel k nim, usmial sa a povedal:

„Ragazzi, va bene, la sua invenzione e molto bella. Chlapci, to je v poriadku, váš vynález je skvelý.“

Pokračovanie nasleduje