Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 208. pokračovanie

Táto žena zanechala na Ginette a Denisa hlboký a nezmazateľný dojem, ktorý ostal v nich navždy.

Keď už večer na hoteli zaspávali, povedal ešte Denis svojej manželke:

„Keď sa nejaký Nemec vydarí, tak potom niet hĺbavejšieho múdrejšieho a morálne hodnotnejšieho človeka.“

Ginette sa zasmiala a opýtala sa:

„Ani vo Francúzsku?“

„Tam áno. Ale je tam len jediný taký človek.“

„Ďakujem, milovaný. A teraz dobrú noc a príjemné sny. Po takej odpovedi zaspím veľmi spokojne a s pocitom šťastia.“

Ráno nasledovného dňa sa ich cesty rozišli na celý deň. Dohodli sa, že sa uvidia až večer na hotelovej izbe.

Bolo deväť hodín predpoludním a medzitým Denis už sedel vedľa Eleny v jej novom červenom Fiate a blížili sa k Cerveteri, ktoré bolo od Ríma vzdialené okolo štyridsať kilometrov, smerom na sever.

Elena mu tam chcela ukázať prastarú veľkolepú a ešte veľmi dobre zachovalú etruskú nekropolu s desiatkami velikánskych tumuli. Tak sa volali kamenné kopulovité hrobky, do ktorých dávni Etruskovia pochovávali svojich zomrelých.

Auto  nechali zaparkované asi tri kilometre od nekropole v malom mestečku. Odtiaľ sa vydali peši po ceste, z ktorej po dobrom kilometri odbočili na poľnú cestu, ktorá voľakedy bola prastarou „cestou mŕtvych“. Po nej vozili Etruskovia celé stáročia v smútočnom sprievode, na ťažkých kárach, svojich zosnulých na miesto posledného odpočinku.

Cesta bola ešte stále na mnohých miestach vyložená plochými,  kameňami, tak ako to urobili etruskí inžinieri pred takmer tritisíc rokmi.

Elena ho upozornila na hlboko vrezané ryhy, ktoré bolo jasne vidieť v kameňoch a povedala mu, že sú to nezmazateľné stopy kolies etruských vozov, ktoré tade stáročia vozili mŕtvych, spolu s ťažkým nákladom rôznych predmetov určených pre hrobku pochovaného. Tieto stopy dávnej etruskej prítomnosti sa navždy zapísali do  cesty, po ktorej práve kráčali.

Keď už mali za sebou asi dva kilometre cesty, ktorá bola na oboch stranách porastená hustým vysokým krovím, tak Denis odrazu zastal a s prekvapením zvolal a rukou ukázal pred seba

„Elena, pozri sa tam vpravo pred nami! Vidím tam nejaký otvor do zeme medzi kameňami. A nad ním ten breh má akúsi zvláštnu kopulovitú formu. To už určite bude nejaké tumuli. Ale veď sme predsa ešte nedošli do nekropole

Na mapke, ktorú si mi včera dala, je nekropola vyznačená ako súvislý objekt, ktorý je celý oplotený a kde pri vchode do neho je pokladňa a administratívne budovy

Takže najprv musíme prísť tam a až tam musia byť tie staré etruské tumuli.

Ako to, teda, že tento tumuli je ale tu, tak ďaleko mimo oplotenia?“

Pokračovanie nasleduje