Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 209. pokračovanie

„Áno, máš pravdu. Už tu, na tomto území mimo oplotenia možno objaviť niekoľko dávnych etruských hrobov. Tieto sú však archeológmi pokladané len za akési okrajové a relatívne bezvýznamné tumuli.

Zrejme v prípade tu pochovaných osôb išlo len o chudobných a nedôležitých etruských patricijov, ktorí nemali dostatočne veľa peňazí na to, aby si mohli dať vybudovať veľké a nákladné tumuli. A len z toho dôvodu nepatria k novodobému ohradenému cintorínu, ktorý reprezentuje pôvodnú nekropolu, za návštevu ktorej treba platiť vstupné.

A teraz poď, ideme ďalej. Už sme blízko nekropole.“

„Počkaj, Elena, počkaj! Ja si najprv chcem pozrieť tento hrob. Je mi jedno, že nie je významný. Láka ma aj preto, že som ho sám objavil a spoznal.“

Len čo to Denis povedal, už sa aj šplhal hore svahom nad starou etruskou cestou, pomedzi vysokú pŕhľavu a divoké bodliače a bez váhania vliezol do neveľkého tmavého otvoru.

Po niekoľkých minútch sa znova objavil na svetle a trochu sklamane povedal:

„Veľa som toho vo vnútri hrobu nemohol vidieť. Bola tam tma, takmer úplná tma, neprenikalo tam skoro žiadne svetlo. Bez lampáša je vnútri beznádejná tma.“

„Nerobi si z toho nič. Za niekoľko málo chvíľ celkom zabudneš na túto bezvýznamnú a zabudnutú hrobku, keď už budeš stáť pred veľkolepými a významnými tumuli, z ktorých niektoré majú priemer až päťdesiat metrov.“

Medzitým ako išli ďalej, tak ho Elena ešte niekoľkokrát upozornila:

„Pozri, tu máš zas jeden malý bezvýznamný tumuli a tamto oproti ďalší.“

Napokon prišli ku vchodu do nekropole. Vstupné bolo dosť vysoké – až 5000 lír na osobu.

To, čo sa im už za chvíľu odkrylo pred očami, bolo naozaj senzačné a stálo za všetko.

Pokračovanie nasleduje