Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 199. pokračovanie

Domáci Rimania im dávali príklad ako sa to robí. Nejeden z nich, vidiac ako váhavo a nerozhodne stoja, ich priamo vyzval, aby išli s ním. Rimania pri prechádzaní pomedzi prúdiace  autá šikovne kľučkovali a rutinovane a rýchlo si vyhľadávali správnu cestičku a vodiči aut na to správne reagovali a sa krivke ich pohybu optimálne prispôsobovali.

Rimania sú veľmi všímaví a neustále aktívne sledujú svoje okolie a to, čo sa v ňom deje. Pritom úplne samozrejme venujú veľkú pozornosť aj  pekným ženám.

Nad Piazzou Veneziou dominuje prekrásny monumentálny pamätník talianskeho kráľa Vittoria Emanula II., ktorý zároveň symbolizuje oslobodenie a zjednotenie Talianska pod vedením legendárneho Giuseppe Garibaldiho. Je to pompézna naddimenzionálna stavba, „opierajúca“ sa o pahorok Kapitol a je vybudovaná celá z bieleho mramoru.

Od pamätníka sa potom vydali na opačný koniec námestia. Cestou obdivovali impozantný Palazzo Venezia, ktorý stál v jeho strede. Vnútro obrovského námestia je v podstate veľkou komplikovanou dvojitou križovatkou.

Jednu z nich riadil a autá usmerňoval policajt. To ich veľmi udivilo, lebo také niečo u nich v Paríži už dávno neexistovalo. Všetky križovatky a prechody pre chodcov riadili výlučne semafóry.

Policajt stál na malej okrúhlej betónovej vyvýšenine, ktorá mu neposkytovala ani najmenšiu možnú ochranu pred autami, z ktorých prechádzli okolo neho v každej sekunde desiatky. Niektoré dokonca v úplne tesnej blízkosti jeho tela. Aj tu však bolo vidno, ako opatrne a rozvážne jazdia talianski vodiči.

Lebo, ak by sa bol niekedy stal nejakému policajtovi na tom mieste nejaký úraz, tak by tam už bola stála vhodná búdka.

Opreli sa o zábradlie na chodníku  križovatky a sledovali policajta ako riadil dopravu. Mal na sebe parádnu uniformu, v ústach dlhú striebristú píšťalku, vysiacu na zlatistej šnúre, obtočenej okolo krku a na hlave mal čiernobielu helmu, Vyzeral dobre, bol fešák – ako ostatne väčšina rímskych policajtov – čierny, vysoký, štíhly.

Na rukách mal elegantné biele rukavice. Ale to, čím ich najviac prekvapil a doslova ohromil, to boli jeho ruky, lepšie povedané to, čo s nimi predvádzal pri svojom špeciálnom riadení dopravy. Niečo také nevideli nikde, na žiadnej križovatke európskych veľkomiest. 

Pohyby jeho rúk, dlaní a prstov boli také rôznorodé a pritom doslova aj umelecky ladné a esteticky pôsobivé, že Ginette pre to našla veľmi vhodné pomenovnie. Nazvala ich ručným baletom.

Fešný policajt tak skvelým a naozaj neobyčajným spôsobom vyjadroval všetky potrebné odstupňovania rôznych signálnych významov situácií, ktoré sa odohrávali na jeho križovatke. Vodiči na neho reagovali bezchybne, v dokonalej harmónii s jeho signálnymi posolstvami.

Čarneckí rýchlo pochopili, že pre túto križovatku by vôbec nebolo vhodné, keby ju riadil semafór. Premávka by síce pôsobila usporiadanejšie, ale ten stav by zároveň extrémne preťaženú rímsku dopravu ešte viac spomaloval a tým by bola ešte viac chaotickejšia.

Tento švihácky vyzerajúci policajt udržoval svojím majstrovským ručným „baletom“ túto veľmi dôležitú križovatku v nepretržitom chode a skracoval jej mŕtve pasívne časy (ktoré by boli existovali v prípade semafóra) na absolútne minimum. Semafór dopravu brzdí, on ju však urýchloval.

pokračovanie nasleduje