Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 187. pokračovanie

Už po krátkom pobyte na Navone zbadali, že aj tam usilovne pracovali rímski špecialisti pre kontaky k nežnému pohlaviu. Používali ale inú metódu ako ich kolegovia na vatikánskom námesti, ktorých Denis nazval „obchendovačmi“.Nasadzovali pracovnú metódu, ktorej základom bola vzájomná spolupráca, v rámci ktorej si medzi sebou vymieňali dôležité informácie.

Ich spôsob práce (nenápadne sa dostať do tesnej blízkosti nejakej ženy) spočíval v tom, aby sa šikovne a vhodným spôsobom dostali do priameho kontaktu s telom vyhliadnutej ženskej obete. Denis ich preto nazval „tlačičmi“. Boli to muži prevažne vo veku tridsať až päťdesiat rokov a ženy, ktoré si vyhliadli na ukájanie svojich erotických fantázii boli výlučne mladé cudzinky. Princíp ich práce pozostával v tom, že si vyhliadli veľkú skupinu ľudí, ktorí koncentrovane pozorovali, ako nejaký majster maliar práve niekoho portrétoval.

Ľudia v skupine boli navzájom blízko seba a naťahovali hlavy jeden cez druhého, aby lepšie videli „model“ i maľovaný obraz. Títo páni - „tlačiči“ - pritom dávali najavo svoj enormný „záujem“ o prácu portrétistu a uznanlivo pokyvovali hlavami, pohmkávali, vyrážali vzdychy nadšenia, ako ó,ó,ó,ó,... ú,ú,ú,ú, a navzájom si niečo ukazovali gestikuláciou, lebo pri jednej takej skupine boli viacerí, to bol dôležitý faktor ich taktiky. Odborne pritom vykrikovali: „bene, bene, molto bene – dobre, dobre, veľmi dobre.“ Pritom sa akoby nechtiac tlačili prednou časťou tela spravidla na oblú zadnú časť nejakej mladej ženy v skupine. Tu a tam zaveslovali rukami, akoby niečo posunkom oznamovali svojim kolegom a pritom sa dotkli, tiež akoby náhodne, prsníka jej spoločníčky.

Samozrejme, že pozornosti týchto mužov, „tlačičov“, nemohla uniknúť ani nápadne atraktívna Ginette. Akonáhle sa pristavila pri nejakej skupine, ktorá obkolesovala niektorého z maliarov portrétov, tak hneď sa viacerí „tlačiči“ pokúšali skontaktovať s jej telom. V podstate im žiadna žena, ku ktorej sa chceli dostať, nemohla uniknúť, ak bola súčasťou nejakej skupiny ľudí pozerajúcich sa na akt portrétovania. A žiadna žena si ani nemohla byť istá tým, či sú ich dotyky úmyseľné alebo náhodné.

Ginette, ktorej bolo jasné, prečo ju „tlačiči“ obletujú a hľadajú úzky kontakt s jej telom, sa na nich nehnevala a brala to akú zaujímavú skúsenosť, akú ešte nemala. A spolu s Denisom sa na tom veľmi dobre aj bavili. Veď títo chlapíci v podstate nerobili nič zlé. Chceli takto len trochu vyžiť svoju sexualitu, ktorú buď nevdeli kanalizovať inakšie, alebo nemali nijakú partnerku. Ginette to brala s humorom a aj ako nový zážitok pozorovania mužského správania. Ani ju nenapadlo sa nad tým pohoršovať. Z jej pohľadu to bolo niečo, čo mohla analyzovať ako psychologička.

pokračovanie nasleduje