Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 186. pokračovanie

Ani vo sne by ich nebolo napadlo, že práve stoja rovno pred zastrčenou malou obuvníckou dielničkou, o ktorej mohli vedieť len domáci zasvätenci. Zvonku totiž nesignalizovalo vôbec nič, že prastará brána - pred ktorou sa Denisovi stala nehoda so sandálou - vedúca do tmavej, vlhkej a ošarpanej chodby, má svoje tajomstvo. Tým bola miniatúrna miestnosť na konci chodby. Tá bola kráľovstvom starého šedivého šustra, sediaceho na nízkej trojnožke, opásaného deravou zasmolenenou zásterou.

To všetko uvidel Denis po malej chvíli, lebo kým on nerozhodne postával a hnevlivo reptal nad svojím nešťastím, tak Ginette, rýchla a rozhodná ako vždy, vošla do najbližšej brány, aby skúsila nájsť nejakú pomoc, mysliac si, že nájde niekoho, kto im pomôže opraviť sandálu aspoň provizorne. A čo vôbec nemohla tušiť, tak hneď tam objavila profesionála - starého šustra.

Starý pán vzal do ruky tri vhodné klinčeky, niekoľkokrát šikovne klepol svojím kladivkom a Denisove veľké nešťastie bolo zreparované. Potom, ako si Denis s úsmevom uľahčenia svoje sandále opäť natiahol, stačilo Gienettine poďakovanie a jeden z jej kúzelných úsmevov a starý majsterko sa tiež natešene usmial a nechcel ani jedinú líru za opravu. Vedeli dobre, že by ho urazili, ak by mu nasilu boli dali peniaze. Ginette s ním ešte prehodila niekoľko milých slov a pri odchode ho pobozkala na vráskavé líce a starý muž sa blažene rozžiaril a vyprevadil ich až na ulicu.                    

                + + + + + + + + + + + + + + + +

Piazza Navona bola doslova preplnená davmi ľudí. Bolo tam ešte rušnejšie ako na vatikánskom námestí, hoci tam pochopiteľne bolo menej ľudí. Veď Navona bola v porovnaní s obrovským Petrovým námestím malá. Denisa prekvapilo veľké množstvo pouličných maliarov, ktorí sedeli husto vedľa seba a usilovne portrétovali ľudí. Odhadol, že ich muselo byť aspoň osemdesiat. Okolo nich krúžili dookola po námestí masy ľudí, zväčša to boli turisti. Ginette bola nadšenou obdivovateľkou umenia pouličných maliarov a aj doma v Paríži dokázala pri nich postávať celé hodiny a obdivovať ich maľby  a súčasne aj pozorovať rôzne typy ľudí, ktorí sa nechali portrétovať. Pritom s obľubou analyzovala ich charakter podľa toho ako sa správali počas portrétovania, ktoré trvalo minimálne dvadsať minút. Bola aj sama amatérskou hobby-maliarkou, a tak vedela ohodnotiť aj výkony maliarov.

Umelci, ktorí práve nemali žiadneho zákaznika, sa hneď snažili získať ďalšieho klienta. Každý mal na to vlastnú metódu ako zlákať k sebe na stoličku niekoho z okoloidúcich. Niektoríportrétisti mali na stoličke takmer nepretržite  nejakú „obeť“, iní zas veľmi zriedkavo. Keď sa v ich blízkosti objavila Ginette, tak ju každý maliar, akonáhle išla okolo neho, volal k sebe, dávajúc jej najavo, že je ideálnym modelom pre krásny portrét. Jeden jej dokonca ponúkal, že jej namaľuje portrét zadarmo a že mu urobí veľkú radosť, keď jeho ponuku prijíme.

Odmietla mu s poďakovaním a pridala k tomu svoj úsmev, ktorí si vychutnali aj iní muži, ktorí boli v jej blízkosti. Nemala najmenšiu chuť ostať sedieť takmer polhodiny. Okrem toho už mala doma niekoľko takých portrétov.

Na Piazze Navone bolo aj viacero exkluzívnych a drahých kaviarní. Boli takmer do posledného miesta obsadené. Ako v celom Ríme, tak aj na Navone bolo nápadne veľa turistov zo Spojených Štátov. Nebolo možné ich prehliadnuť. Prevažne putovali vo veľkých skupinách a vodil ich domorodý odborný sprievodca.

pokračovanie nasleduje