Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 183. pokračovanie

Manželia Čarneckí viackrát videli ako títo starší cudzokrajní návštevníci na tejto križovatke len vyčkávali a vyčkávali, krútiac nechápavo hlavami nad tým, že autá sa neprestajne valili cez prechod pre chodcov, hoci mali červenú. Pritom bolo treba len odvážne vykročiť na cestu, priamo do pohybucúceho sa prúdu aut a ich vodiči sa okamžite šikovne vyhýbali každému prechádzajúcemu, ale vôbec nebrzdiac.Vodiči vždy dokázali nájsť správnu krivku jazdy, po ktorej viedli svoje auto.

Boli v tom skutočne skvelí virtuózi – ako poznamenal uchvátený Denis, ktorý nikdy predtým nič podobné nevidel. V Ríme bolo ale všeličo, čo sa nedalo vidieť nikde inde, len v tomto, už tisícročia starom meste.      

Pre nich dvoch to však nebol najmenší problém. Mali predsa v tomto smere skúsenosti z Paríža, kde doprava bola tiež veľmi komplikovaná a hustá, aj keď tam boli svetelné signály vodičmi podstatne viac rešpektované. Ginette to však mala aj v Ríme veľmi ľahké. Rímski vodiči, ktorí radi pokukávajú po pekných ženách, tak akonáhle zbadali jej úmyseľ, že chce prejsť cez cestu, tak dokonca až zastali.  V tom prípade totiž mali dlhšie možnosť ju mať blízko pred sebou.  Zase v iných prípadoch, keď už išli ďalej okolo Tibera, tak nejeden vodič začal na ňu vytrubovať, keď prechádzal okolo nej.

Keď niekde trochu postála a Denis bol od nej niekoľko metrov vzdialený, tak sa pri nej pristavovali a pozývali ju k sebe do auta. Pritom obdivne pohvizdovali a rukami ukazovali, aké má skvelé krivky a zároveň pokrikovali:

„Che bella, che bella – aká krásna a tu sei una belezza – ty si kráska.“

Hlas im pritom vibroval šarmantnýn, nenapodobniteľným rímskym afektovaným pátosom, ktorý majú rímski muži vyhradený len pre najkrajšie ženy.

Hádam najväčším problémom dopravy v Ríme – okrem veľkého hluku a ťažko dýchateľného vzduchu – je opakovaná nevyhnutnosť doslovného prebojovania sa na chodník ako chodec. Je to nesmierne ťažké na mnohých mistach obrovského centra tohto mesta, kde sú autá zaparkované aj v dvoch, či dokonca troch radoch husto vedľa seba a je extrémne ťažko sa pomedzi ne prepchávať a napredovať. Keď sa to napokon podarí a dotyčný si s úľavou konečne vydýchne, aby ale už o chvíľu ďalej musel absolvovať tú istú tortúru.

Napriek všetkým týmto ťažkostiam a problémom je Rím niečím úžasne fascinujúcim a s ničím neporovnateľný. Je to mesto, ktoré si okamžite každého podmaní a ho očarí. Človek tam získa pocit, že sa tam za každú cenu musí vrátiť, a to symbolicky povedané v zmysle príslovia : „Všetky cesty vedú do Ríma.“   

pokračovanie nasleduje