Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 271. pokračovanie

„Prepáčte, ale ja som vás vôbec nechcel uraziť tým , čo som práve povedal,“ ospravedlňoval sa rýchlo Yilmaz a so svojím sympatickým úsmevom hneď dodal:

„To len s tou ponámkou vyšlo zo mňa trochu trpkosti nad neveselým osudom moje tureckej vlasti. Viem, že nepatríte k povrchným ľuďom – to som zachytil hneď – ktorí v živote neustále hľadajú plytké radovánky, lebo bez nich by nevedeli čo majú robiť.

Ale ak sa teraz smiem opýtať, pán Čarnecký, môžete mi prezradiť odkiaľ pochádzate vy, lebo vaša francúzština i keď je veľmi dobrá, tak v nej slabulinko zaznieva iný akcent, ako ho má rodený Francúz.“

„Ďakujem, lichotíte mi, ale ešte ju musím hodne vylepšiť, čo sa týka optimalneho prízvuku. Viem, že ju už dobre ovládam gramaticky, ale na francúzsky akcent nemám veľký talent.

A teraz k vašej otázke. Mojou vlasťou, kde som sa narodil, je Československo a pre život vo Francúzsku som sa rozhodol a či lepšie povedané bol som nútený v tejto krajine ostať, lebo v Paríži si ma navždy uväznila láska, ktorou som pri pracovnej návšteve čarovného mesta na Seine zahorel k tejto nádhernej žene a ktorá ju opätovala.“

Potom Denis porozprával tureckému inžinierovi, ako hneď v prvý deň v Paríži náhodne spoznal pred kostolom Notre Dame lásku svojho života.

Sedeli v kaviarni už dobrú polhodinu a ich hostiteľ sa vôbec nezberal na svoje pracovné miesto, hoci mu tak pravdepodobne ušiel nejeden dobrý obchod.

Takí sú ale  mnohí Turci – priateľstvo a dobrý rozhovor majú pre nich cenu zlata a sú dôležitejšie ako len peniaze.

Kaviareň bola typicky orientálne útulná a Ginette sa veľmi páčila. V kaviarni bola jedinou ženou a oči prítomných domorodých hostí ju sledovali nepretržite.

„Hm, tak vy ste teda z Československa, to je zaujímavé, veľmi zaujímavé. A viete prečo je to pre mňa, zaujímavé?“

Opýtal sa Denisa s úsmevom Yilmaz a nevyčkajúc jeho odpoveď, hneď pokračoval:

„To by ste však určite nikdy neuhádli, a tak vám to prezradím sám.“

Pokračovanie nasleduje