Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 162. pokračovanie

Keď asi po hodine odchádzali z terasy kaviarne, tak Ginette sprevádzalo veľa párov mužských očí. Pohľad na jej postavu obvykle elektrizoval každého muža, ktorý sa ocitol v jej blízkosti. Denis bol na to zvyknutý a zakaždým to rád registroval. A doslova sa bavil na tom, že tieto pohľady si vždy potom premerali aj jeho, akoby ho hodnotili, či vôbec je hodný takej neobvyklej ženskej erotickej krásy, ktorá bola vedľa neho.

Prešli sa ešte krátko po nábreží a potom si sadli na kamenné sedadlá pobrežného múra. Okolo nich pulzoval život a oni sa cítili naplno ponorení do jeho vibrácií. Obďaleč od nich zastavili dva autobusy so španielskymi turistami. Akonáhle sa otvorili ich dvere, tak všetci vystúpili a smerovali k Teju, aby sa tam fotografovali.

Portugalci svojich španielskych susedov veľmi neobľubujú a pred svojím veľkým bratom, Španielskom, majú už po stáročia veľký rešpekt a pociťujú voči nemu komplexy. Majú celkom iné vyžarovanie ako Španieli a aj celkom inú mentalitu. Mentálne sú skôr príbuzní Rusom ako Španielom, a to napriek tomu, že ich so Španielmi v mnohom spájajú podobné tradície. Mentálny rozdiel medzi oboma iberskými národmi dobre charakterizuje ich vzťah k byčím zápasom, ktoré sú v Španielsku krvavé a spravidla končia zabitím býka, kým v Portugalsku sú nekrvavé a býk pri nich nie je nikdy zabitý.

Podobne ako na námestí Praca de Comercio, aj na nábreží Teja videli veľmi veľa príslušníkov čiernej rasy. V žiadnom inom európskom veľkomeste nepôsobia černosi menej nápadne ako v Lisabone. Je možné konštatovať, že prenikli takmer do všetkých sociálnych vrstiev domorodého obyvateľstva.

Tu a tam niektorých z nich možno vidieť nocovať, práve tak ako aj nejedného belocha, v roztrhaných starých handrách, uložených v kútoch a výklenkoch starých domov, na lôžkách urobených z vyhodených papierových škatúl a krabíc. Iní sú pouličnými predavačmi najrôznjších predmetov, ktoré vyrábajú v Afrike ich súkmeňovci. Zase iní sú čašníkmi v reštauráciách,  ďalší robotníkmi na stavbách, taxikármi, alebo pomocníkmi v hoteloch. Najdú sa však aj takí, ktorí to dotiahli aj do vyšších kruhov spoločnosti a možno ich stretnúť v drahých oblekoch a kravatách v luxusných reštauráciách, kde majú pri obede pracovné stretnutia a vystupujú s prirodzeným sebavedomím a veľkou uhladenosťou.

Lisabon sa už dávno stal mestom, ktoré dokáže integrovať celkom neproblematicky všetky rasy, a to bez starých predsudkov bielej rasy voči iným. Denis sa v duchu pýtal, či ľudia raz dokážu žiť vedľa seba v tolerancii a bratstve a bez vojen. Ginette akoby zachytila jeho myšlienky, odrazu povedala:

„Keby ľudia všade na našej planéte žili tak príkladne v porozumení a priateľstve, ako to pozorujene tu, v Lisabone.“

pokračovanie nasleduje