Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 16. pokračovanie

    Neraz si pri pohľade na Slnko s úsmevom uvedomoval, že to, čo sa mnohým ľuďom na oblohe javí ako nepredstaviteľne obrovská a všetko prežiarujúca žeravá masa, je v skutočnosti  len pomerne malý "lampášik", ktorý v porovnaní s oveľa väčšími hviezdami len slabo svetielkuje, kým tieto žiaria ako obrovské nebeské reflektory a či majáky. 

    Laikom sa to tak vôbec nezdá, lebo Slnko je vzdialené od Zeme len na malý skok a preto vyzerá veľké. Ten skok je len 150 miliónov kilometrov dlhý, zatiaľčo zmienené obrovské hviezdy vysielajú k Zemi svetlo z diaľky hoci aj stoviek svetelných rokov. U nášho Slnka je to len osem svetelných minút, kým každý fotón jeho svetelného žiarenia príde na Zem. V našej slnečnej sústave je Slnko však neporovnateľne najväčším obrom aj svojou hmotnosťou, lebo z celej jej hmoty pripadá na neho až 99 percent.

    Takéto chvíle, keď Denis viedol svoje intímne rozhovory so Slnkom, ktoré ho nesmierne fascinovalo a dráždilo jeho fantáziu i jeho intelekt, dokázal užívať viac ako čokoľvek iné. Už ako maly chlapec uvažoval a premýšľal nad tým, čo drží Slnko tam , kde je a ako bolo možné, že svietilo stále rovnako silne a prečo každý deň na oblohe spoľahlivo vyšlo. A tak už roky ho spájala s ním akási nedefinovateľná mystická únia. 

   Odrazu ho zaplavili pocity intenzívne pociťovaného vnútorného tepla, ako ich dosiaľ nikdy nezažil. Mal už po tridsiatke a väčšina jeho priateľov a kolegov v jeho veku a i mladších boli už ženatí alebo zasnúbení. On sa ale dosiaľ nedokázal tak zamilovať, aby sa rozhodol natrvalo viazať. Takmer nemohol uveriť, že teraz sa všetko zmenilo a že len niekoľko metrov od neho, v izbe, spí atraktívna a múdra žena, ktorá si neuveriteľne rýchlo, fakticky v priebehu niekoľkých hodín, naplno získala jeho srdce i jeho dôveru. Voči ženám, ktoré mu dávali najavo, že by veľmi chceli, aby si ich vzal, bol nedôverčivý, lebo vo svojej vlasti bol tým, čomu sa zvyklo hovoriť "veľmi dobrá partia".

   Pozrel na hodinky a bol prekvapený, koľko času strávil premýšľaním a rozjímaním nad svojou novou životnou situáciou. Zotrval na balkóne už takmer trištvrte hodinu. Otvoril opatrne balkónové dvere a potichu vchádzal do izby mysliac, že Ginette ešte stále spí. Posteľ, kde spala, bola však už prázdna a v izbe nikoho nebolo. Natiahol si nohavice a obliekol košeľu a v tom sa vo dverách kúpelne objavila Ginette. Bola oblečená v priliehavom nohavicovom kostýme, výraznej zelenej farby, ktorý nápadne zdôrazňoval dokonalé línie jej ženského tela. Jeho krivky boli symetrické a ich vábna erotika nedovolila, aby na ne uprene a žiadostivo nepozeral, pričom jeho oči jednoznačne signalizovali, čo pritom pociťoval.

   Veľa žien jej muselo závidieť jej krásu a skvelú symetriu jej telesných proporcií. Práve tú symetriu mimoriadne užívali jeho oči vedca, pre ktoré boli symetrie v prírode tým najvyšším superlatívom a predikátom krásy a harmónie. Veď aj všetky hviezdy v jeho milovanom kozme boli dokonale symetrické.

   Usmievala sa na neho, dobre vediac, ako ju doslova hltá očami. Prišla k nemu úplne blízko, privinula sa k nemu celým svojím telom tak, že cítil  všetky jeho vzrušujúce obliny a povedala mu svojím nenapodobniteľne šarmantným francúzskym akcentom po slovensky:

   "Vieš drahý, že si ma dnes ráno veľmi vyľakal?"

Pozeral na ňu nechápavo a zarazene a očakával vysvetlenie.    

   Pokračovala so šibalským úsmevom už po anglicky:

   "Keď som sa prebudila a nenašla som ťa vedľa seba, ani nikde v byte, tak ma odrazu premkol strach, že si si to so mnou rozmyslel a mi zutekal preč. Ale keď som ťa zbadala na balkóne, tak som sa hneď upokojila. Pochopila som, že si tam preto, lebo si si chcel užívať sám, v nemom obdive ranný Paríž, celý zaliaty slnečným jasom, a tak som ťa nechcela rušiť. Zatiaľ som pripravila aj raňajky, sú v jedálni. Poď, ideme "prendre le petit dejeuner", raňajkovať."

pokračovanie nasleduje