Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 152. pokračovanie

„To azda nemyslíš vážne, drahá moja. Ešte raz ich spočítam – nezvyknem sa mýliť ani pri obrovských číslach. Matematika je predsa tiež mojím remeslom.“

Spočítal černochov ešte raz a potom dôrazne povedal:

„Takže si ma len trochu naťahovala a si ma doberala, ako to neraz  obľubou robievaš. Je ich ale len deväť, a to vieš dobre aj sama“,

oznamoval so smiechom Denis.

„Môj milý, v tomto prípade ti ale vôbec nepomôže ani to, že si skvelým matematikom. Černochov je naozaj desať, musíš ale vedieť, že tá vec má jeden háčik. Hneď ti to objasním. Pozri sa preto ešte raz na skupinku a všimni si  v nej toho nápadne bielokožého muža medzi ostatnými čiernymi mužmi. Jeho pokožka prechádza svojou farbou až do ružovkasta, čo pôsobí dosť neprirodzene. Ak sa mu pozorne prizrieš, tak zbadáš, že jeho tvár má charakteristické črty černošských tvárí.“

„Áno. Pozerám si ho, ale čo je na ňom také zvláštne? Divil sa Denis.

„Práve to, že je černochom – tým desiatym. Je v podstate dokonca belší ako ty alebo ja, napriek tomu je však rasou čistokrvný čenoch. Narodil sa z rodičov černochov, ale jeho gény, ktoré mu za normálnych okolnosti mali dať čiernu pokožku, obsahovali chybnú informáciu, a tak z neho urobili černocha – albína, so zváštnou farbou pokožky. Čosi také je veľmi, veľmi zriedkavé. A ty ako astronóm, ktorý sa výborne vyzná vo vzdialných hviezdach, si o takom fenoméne, tu na Zemi, nemohol tušiť.“

„Takže si ma nenaťahovala – aj keď si to tak trochu tým smerom narafičila – ale si ma poučila o naozaj veľmi zvláštnom fenoméne.“

Zasmial sa z chuti Denis a objal svoju lásku. Potom v objatí kráčali ďalej ulicami Lisabonu a Denis filozofoval:

„Nikdy by som si nebol pomyslel, že niečo také je možné. Príroda má pre nás skutočne neustále nové a nové prekvapenia. Neviem si ale predstaviť, ako sa tento muž musel cítiť, ak žil niekde v Afrike pod horúcim slnkom. Pri takej precitlivelej pokožke, akú tento albín má, sa pred spaľujúcimi africkými lúčami musel predsa stále chrániť.“

„Možno mal šťastie a narodil sa tu v Portugalsku. Tu sa dá slnko celkom príjemne zniesť. Ak ale žil v Afrike,  tak musel stále chodiť so slnečníkom a chrániť si svoju citlivú kožu.“

Trochu ďalej si všimli, ako sa práve nich pri stretli dvaja ľudia, žena, černoška a beloch muž, ktorí boli extrémne protichodnými zjavmi. Ginette a Denis ostali stáť a chvíľu ich zvedavo pozorovali.

pokračovanie nasleduje