Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 148. pokračovanie

„Si skvelá prednášateľka -  šarmantná a múdra a k tomu tvoje skvelé rétorické schopnosti. Som z teba unesený. Počúvam ťa ďalej.“

„Na dosiahnutie týchto náročných“, pokračovala s úmevom Ginette, po tom, ako sa mu najprv poďakovala za jeho uznanlivú poklonu a dodala:

„a namáhavých cieľov však musel tento malý národ vynaložiť priam nadľudské sily a potreboval k tomu mimoriadne veľkú a modernú flotu a pochopiteľne aj veľké množstvo finančných prostriedkov.

Niekedy v tejto epoche Portugalska, počas veľmi tvrdých podmienok, keď bola nie malá časť národa celé mesiace – v niektorých prípadoch dokonca aj roky - ďaleko vzdialená od vlasti ako námorníci, kapitáni, admiráli, obchodníci, objavitelia-moreplavci, či dobrodruhovia na dobrodružných objaviteľských a podnikatelských cestách, kde na nich číhali storaké nebezpečia, vzniklo v mysliach a srdciach týchto ľudí niečo úžasne emocionálne a jedinečné, čo možno len veľmi ťažko opísať a vyjadriť a už vôbec nie definovať a čo je podobne ako fádo, len typicky a špecficky portugalské. A je to niečo, čo portugalská reč vyjadruje slovom saudade.

Žiadna iná reč nepozná adekvátny výraz pre toto zvláštne slovo a preto ho, pochopiteľne, ani nie je možné preložiť.

Saudade musíš, drahý môj, vnímať a pochopiť ako niečo, čo zachytáva a nesie v sebe prenikavú bolesť srdca, preplneného trápiacou a sužujúcou túžbou, upriamenou na čosi hmlisté, neurčité a vzdialené - duši však blízke – a preto nedosiahnuteľné.

Saudade sa prejavuje ako pocit vzlykjúceho trpiaceho srdca za niečím, čo sa neraz zdá byť na dosah, ale predsa  to neustále uniká. A saudade je napokon aj večnou a trvalou neprítomnosťou toho, o čom si každý Portugalčan myslí, že by mu to malo patriť a preto je to aj trvalý smutný vzlyk nespokojného ducha po negácii nezrušiteľných nostalgických pocitov.

                 + + + + + + + + + + +

Na druhý deň večer, po tom, ako strávili celé poobedie v Národnom portugalskom múzeu a v jednej galérii, sa opäť rozhodli ísť na večeru do nejakého fádo-lokálu. Vybrali si ale iný, väčší lokál. Fádo im obom doslova učarovalo.

Bolo krátko pred polnocou a nádherný večer s melódiami fáda sa chýlil ku koncu. Spevák ohlásil poslednú pieseň. Jeho hlas vibroval clivotou a stiesňujúcou osudovosťou saudada a prenikal do hĺbok ich vnútra a splynul s ich pocitmi a Denis cítil, že až teraz pri tejto melódii a cez jeho hlas pochopil a naplno zvnútornil aj bez ďalších slov vysvetlovania podstatu fáda a saudada.

Speváka doprevádzali dvaja gitaristi, ktorí s veľkým majstrovstvom hrali na svojich violách (tak sa v Portugalsku nazýva španielska gitara). Ich obratné prsty nútili struny k nádherným tónom fáda, ktoré boli v skvelom súzvuku s tónmi dvoch quitar (to sú portugalské gitary, hruškovej formy, ktoré majú až dvanásť strún), ktoré boli v rukách dvoch ďalších mužov.

pokračovanie nasleduje