Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 144. pokračovanie

Lisabon sa rozkladá – podobne ako Rím – na siedmych pahorkoch a vďaka svojej jedinečnej polohe, keďže leží na oboch brehoch nádhernej veľrieky a zároveň aj pri Atlantiku, tak patrí bezpochyby k najkrajším mestám na svete. Kráčali ďalej spleťou kľukatých uličiek fascinujúceho Bairre až prišli k malému námestíčku, do ktorého ústili viacere úzke uličky.

Zabočili do jednej z nich a po chvíli prišli k budove, ktorá na prvý i na druhý pohľad  vôbec nevyzerala na to, čo ukrývala. S prekvapením zistili, že to bolo ministerstvo. Pred bránou stál ako stráž mladý vojak, ktorý pôsobil lenivo a ospanlivo. Akonáhle mu ale padol zrak na Ginette, tak hneď zaujal rázny vojenský postoj a zasalutoval jej a jeho tvár sa roztiahla do širokého šibalského úsmvu. Ginette mu salutovanie opätovala a chlapec v uniforme sa od radosti naplno rozosmial.

Denis sa na tom bavil a navrhol Ginette:

„Drahá, mám dojem, že ti dobre padne, keď si tu trochu posedíš na tamtej lavičke“, pritom ukazoval prstom na malú lavičku na chodníku, ktorá bola vo vzdialenosti nejakých desať metrov od vojačika, ktorý už nevedel odtrhnúť oči od krásnej ženy.

„Ja tu zatiaľ prejdem najbližšie okolie“, pokračoval Denis, „a zistím, kde si môžeme dať večeru a pozrieť a vypočuť si fádo.“

Ginette s úsmevom súhlasila.

Akonáhle sa Denis vzdialil z dohľadu, tak vojačik usporiadal pre prekvapenú Ginette dokonalé divadielko. Keď videl, že ho pozoruje a sa na neho aj opäť usmiala, tak odrazu vyrazil zo svojho vzpriameného vojenského postoja a mašíroval dlhým vojenským krokom a s koncentrovaným výrazom tváre, pritom vyhadzoval nohy do výšky pásu a salutoval, akoby mal pred sebou generála. Tak prepochodoval nejakých desať metrov a zas naspäť.

To mu dovoľovali predpisy, keď mal dlhodobo čestnú stráž, aby sa tak občas mohol uvoľniť zo strnulého postoja pred bránou ministerstva. Premával hore dole dobrých desať minút, a sa tak predvádzal pred Ginette a dobre ju pobavil, pokiaľ sa Denis nevrátil.

Potom zas zaujal svoj postoj pred bránou a premenil sa na živú sochu. Keď mu však Ginette na rozlúčku vyslala ešte jeden žiarivý úsmev a mu aj zakývala, tak sa usmial a odkýval jej, hoci také niečo bolo určite proti prísnym vojenským predpisom.

Denis potom viedol Ginette do blízkeho fádo lokálu. Cestou tam ešte narazili na malú poličnú slávnosť, zorganizovanú miestnymi obyvateľmi. Bola to taká domácka fiesta s tombolou a bolo tam neskutočne veselo a živo. Od domov k domom, ponad ulicu, boli natiahnuté drôty a na nich sa sušili celé kopy vypraného prádla. Pomedzi prádlo boli napnuté zas iné drôty a na nich vyseli početné farebné lampióny a rôzne pestré ozdoby.

Z prastarých reproduktorov napojených na starý magnetofón zvučali krásne portugalské folklóry, mnohé z nich clivé, ale nádherne melodické. Na chodníku i na ulici boli stoly a stoličky a sedelo tam mnoho starších i veľmi staručkých ľudí a všade okolo nich sa v tanci rezko zvŕtali mladí ľudia. Ginette bola z toho nadšená, a tak tam ostali niekoľko minút počúvajúc a pozorujúc pre nich veľmi nezvyklú scenériu.

pokračovanie nasleduje