Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 142. pokračovanie

„Nejedna ruská melódia má veľkú podobnosť s folklórom Portugalska. Prejavuje sa v tom, že niektoré portugalské i ruské piesne svorne plačú zhodne vrúcnou sentimentalitou citov. V nich ruská i portugalská duša clivo snívajú v lyrickej pasivite vznášajúc sa  až do iluzórnych štruktúr imaginárneho sveta, odtrhnutého od tvrdej reality.

Avšak v oboch, tak v Rusovi, ako aj v Portugalcovi sa pod povrchom istej letargie a či pasivity ukrýva aj veľmi emocionálno-explozívny faktor ich charakteru, a tak sa ich skrytý temperament môže odrazu nečakane prebudiť a ich celkom ovládnuť. Pokiaľ sa tak ale neudeje, tak ruská i portugalská duša majú podobné sklony padnúť občas do hlbokej, trúchlivým smútkom naplnenej zádumčivosti. To všetko sa odráža v ich piesňach.

Súvisi to aj s tým, alebo predovšetkým s tým, že obe krajiny boli vo svojej histórii neraz zahalené plášťom smútku a nostalgie počas epôch ich osudových porážok a následného úpadku.

V Portugalsku bol tento plášť utkaný z hmlistých neistôt a tiesnivých udalostí, ktoré sa v krajine udiali a z depresií, ktoré z nich vyplynuli. Tie sa extrémne dostavili po páde Portugalska z vrcholu ako námornej svetovej veľmoci, ktorý sa udial v sedemnástom storočí a sa už z neho nikdy nezotavilo.“

„To sú súvislosti, o ktorých som nikdy nepočula a tvoje vývody o podobnosti medzi ruskou a portugalskou dušou, ma veľmi fascinujú a ako psychologičku aj poznatkovo obohatili.“

Keď odišli z cukrárne, tak sa vydali po nábreží rieky na prechádzku, smerom k impozantnému obrovskémiu mostu, ktorý sa vo vzdialnosti niečo viac ako jedného kilometra markantným spôsobom klenul vo veľkej výške ponad Tejo.

V Lisabone je nápadne veľa ľudí čiernej plete z Afriky. Prevažná časť z nich pochádza z z niekdajších portugalských kolónií. Námestia Rossio a Figueira  sú azda najobľúbenejším miestom, kde sa každodenne v hlúčkoch a skupinách stretávajú a sa celé hodiny hlučne a temperamentne medzi sebou bavia.

Po rozpade koloniálneho panstva Portugalska na africkej pôde, našlo veľké množstvo Afričanov z týchto teritórií svoju novú vlasť práve v krajine svojich bývalých pánov.

Ginette a Denis si všimli, že títo Afričania pôsobili z veľkej časti kultivovane a prejavovali prirodzenú spontánnu veselosť, ktorá bola v úplnom kontraste s hlučnou, neraz neprirodzene a násilne pôsobiacou veselosťou Európanov. Ich čierne tváre vyžarovali dôstojnosť a hrdosť. Nepôsobili pritom ale vôbec arogantne a ani naduto.

pokračovanie nasleduje