Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 139. pokračovanie

Nehybný kovový Joao na koni vidí toho skutočne veľa okolo seba. Vidí a sleduje už celé dlhé stáročia starosti a radosti svojich poddaných a určite je veľmi hrdý na svoje mesto, kde sa mu v roku 1640 podarilo víťazne revoltovať proti vládnucim Španielom, ktorí boli pánmi Portugalska. Využil ich slabú chvíľu, keď boli nútení bojovať na iných vzdialených bojiskách. V tom čase bol ešte vojvodom z mesta Braganca a po úspešnom obsadení Lisabonu svojím vojskom získal pre celé Porugalsko nezávislosť a samostatnosť.

Železný Joao je veľmi úzko spriatelený s obrovskými kŕdlami holubov, ktoré na ňom a na jeho svalnatom vraníkovi presedia každodenne celé hodiny. Okrem toho je aj nemým pozorovateľom neuveriteľne frekventovanej autobusovej zastávky, ktorá je len niekoľko metrov od neho a na ktorej stoja nepretržite rady čakajúcich ľudí.

Apropos, autobusy a Lisabon – azda v žiadnej inej európskej metropole nečakajú občania tak disciplinovane v rade  na príchod autobusu. Je nepísaným zákonom, že každý, kto príde na autobus, sa do neho zaradí. Po príchode autobusu sa čakajúci chovajú aj naďalej disciplinovane a trpezlivo. Neexistuje žiadne predbiehanie a ani strkanie a tlačenie sa. Každý rešpektuje toho, ktorý prišiel pred ním a ani by ho nenapadlo ho predbiehať. Portugalci majú vysoký zmysel pre rešpektovanie svojho spolublížneho.

Asi po hodine, keď si už vyložili všetky veci z kufrov a uložili si ich do skríň a nasýtili sa pohľadu z okna a sa osprchovali, tak sa vybrali do ulíc mesta. Nemohli však odolať úžasnému čaru dvoch súrodeneckých námestí, akým oplývali Figueira a Rossio. Zotrvali na nich aspoň dve hodiny, pozorujúc s dychtivým záujmom neuveriteľne pestré a dynamické dianie, ktoré na nich vládlo.

Okolo nich vírilo spektrum ľudí všetkých sociálnych vrstiev a všetkých vekových kategórií. V malých pouličných kaviarničkách vysedávala pestrá zmes veselých a hlučných ľudí. V malých stánkoch sa predávali najrôznejšie druhy tovarov a potravín. Medzi nimi sedeli na nízkych trojnohých stoličkách niekoľkí čistici topánok. O troch z nich usúdila Ginette, že nemohli byť starší ako sedem rokov.

Z námestia Figueira prešli na Rossio, ktorého stred bol tiež okupovaný neprehľadným množstvom holubov. Ginette s prekvapením zbadala, že mesto pre nich dalo urobiť v asfalte chodníka malý bazénik, kde sa holuby mohli v horúčavách ochladiť a napiť. V horúcich dňoch bol o kúpeľ veľký záujem a pri bazéniku čakal trpezlivo vždy celý zástup záujemcov, kým sa pre nich uvoľnilo miesto. Akoby si holuby brali príklad od ľudí, ktorí čakali v rade trpezlivo na autobus. Alebo to možno bolo aj naopak – kto to vie?

pokračovanie nasleduje