Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 138. pokračovanie

Boli to dve veľké námestia, tesne vedľa seba, spojené kratučkou úzkou uličkou. Ich názvy zneli Praca Figueira a Praca Rossio. Ubytovli sa v hoteli Beira Minho, v izbe s oknom, ktoré viedlo priamo na jedno z týchto námestií. Mali tak možnosť pozorovať doslova z nadhľadu ruch a dynamiku tohto mesta, lebo práve na týchto námestiach sa koncentrovali s najväčšou intenzitou od skorého rána až do noci.

Bol všedný deň, piatok, a keď vyšli asi po hodine z hotela, tak ostali na niekoľko minút stáť a len mlčky pozorovali ruch okolo seba. Pripomínal im veľké mravenisko. Rossio a Figueira ponúkajú zvedavému návštevníkovi, cudzincovi, množstvo nevšedných rozmanitých momentov v pestrom a neustále sa meniacom kaleidoskope, v takej miere, ako sotva iný kút Európy.

V strede priestranného námestia Figuera kráľuje vysoko nad hlavami okoloidúcich socha jedného z naslávnejších  panovníkov Portugalska, ktorým bol Joao 1V. Nesie sa statnom vraníkovi a jeho trvalými a vernými spoločníkmi sú priam nepriehľadné záplavy holubov, ktoré ho z veľkej časti neustále pokrývajú a ktoré ľudia pravidelne kŕmia. Z tohto vzájomného vzťahu holubov a ľudí si urobilo trvalé povolanie niekoľko podnikavých ženičiek, ktoré sedia každý deň viac ako desať hodín pod nohami svojho slávneho kráľovského predka.

Na malých stolíkoch, ktoré majú pred sebou, sú uložené desiatky malých vrecúšok so zrnom. Predávajú ich za malý obnos, zväčša na deti s matkami, ktoré svoje ratolesti pri kŕmení holubov usilovne fotografujú. Ak náhodou práve nemajú žiadnych zákazníkov, tak aj sami svojich miláčkov-živiteľov prikrmujú prineseným zrnom. Títo im neustále sadajú na plecia, na hlavu i na ruky a dožadujú sa svojej obľúbenej potravy.

Priamo pod ich hotelovým oknom predávala stará, v tvári celkom zvráskavelá starenka svoje pestré, folkloristicky vyzerajúce drevené bábiky, pričom ich mala rozložené priamo na chodníku. O niečo ďalej, na rohu námestia, vykrikovali o preteky viacerí pouliční predávači losov štátnej lotérie a sľubovali ľuďom, že šťastena ich očakáva práve u nich. Vedľa nich sedela slepá, veľmi stará, celkom zhrbená žobráčka a každú chvíľu vzala do ruky malý zvonček a prenikavo ním zvonila, aby tak upozornila okoloidúcich na seba a na svoju úbohosť.

pokračovanie nasleduje