Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 137. pokračovanie

Cesta rýchlikom do Lisabonu trvala šesť hodín, a to aj s hodinou meškania. Ale takéto meškania boli v Portugalsku úplne bežnou vecou a nikto sa nad tým nerozčuloval. Hlavné mesto Portugalska, kde sa vlievala rieka Tejo do Atlantika, bolo podľa starej legendy založené gréckym hrdinom Odyseom. Ten ho mal založiť počas jednej zo svojich slávnych a početných odyseí, teda námorných plavieb do neznáma.

Archeologicky jednoznačne potvrdenou a zadokumentovnou sktutočnosťou je však to, že malebné a prekrásne ústie rieky Tejo, kde sa rozprestiera dnešný Lisabon, bolo osídlené už pred viac ako päťtisíc rokmi.

Jeho prvými exotickým inávštevníkmi boli preslávení moreplavci Feníčania. Tí pomenovali toto miesto ako Alis Ubbo a v tomto názve ľahko objavíme jeho dnešné meno – Lisboa, po našom Lisabon. Nielen domorodci, ale aj mnohí jeho návštevníci zo zahraničia, ho pre jeho doslova mysticko-poetickú krásu označujú ako najkrajšie hlavné mesto na svete, ako najkrajšiu a najpôvabnejšiu svetovú metropolu.

Keď to po príchode do Lisabonu Ginette povedala Denisovi, tak už zakrátko jej to potvrdil, keď sa prešli niekoľkými ulicami.

Starý fenícky názov mesta znamená v preklade Tichý prístav a Feníčania, ako vynikajúci moreplavci, ale aj ako majstrovskí stavitelia lodí a prístavov, veľmi dobre vystihli a ocenili práve túto pre nich veľmi dôležitú vlastnosť na tomto mieste niekoľko kilometrov širokého, pomaly a majestátne pokojne plynúceho toku Teja, tesne pred jeho splynutím s vlnami búrlivého Atlantika.

Estacao (stanica) Santa Apolonia ich prijala do svojho náručia  krátko po dvanástej hodine, popoludní. Nebola žiadnou oslnivou stavbou, na aké boli zvyknutí  z parížskych staníc. Práve naopak, bola skôr ošumelá a nevynikala ani architektúrou, ale napriek tomu vlastnila niečo, na čom muselo spočinúť s úľubou oko každého návštevníka, najmä toho, ktorý prichádzal z cudziny a videl ju po prvý krát. Vyznačovala sa totiž neobyčajne zvláštnym vnútroarchitektonickým aspektom.

Steny jej hlavného vestibulu boli takmer celé dekorované svetoznámymi azulejos – typickými portugalskými maľovanými kachličkami, ktoré vytvárali rôzne obrazy, najmä z histórie krajiny a z jej regiónov.

Hneď potom ako vyšli z priestorov stanice, tak sa im začalo potvrdzovať to, čo sa už pretým dočítali a dopočuli o Lisabone, totiž, že celé mesto, každý jeho kúsok, že je jednou jedinou pamätihodnosťou. Lisabon, toto jedinečné a neobyčajne svojrázne mesto pôsobí počas jasných, bezoblačných večerov, keď už slnko pomaly klesá do objatia horizontu a svojou oranžovou žiarou pozlacuje škridlice striech a necháva vo svojom večernom jase sa rozligotať všetky ti početné veže, vežičky a kopule mesta, práve tak, ako aj pred dvesto a či tristo rokmi.

Ginette ostala čakať pri kufroch a Denis išiel pohľadať nejaké vhodné ubytovanie. Bol si istý, že rýchlo niečo najde, lebo na námestí, kde bola aj stanica, bolo vidno niekoľko hotelov. Keď všetkými prešiel, musel sklamaný zistiť, že vštky izby, ktoré pre nich prichádzali do úvahy boli obsadené.

Vrátil sa k Ginette a po krátkej porade sa rozhodli, že sa odvezú električkou do centra mesta, ktoré bolo v blízkosti stanice a kde bolo viacero hotelov. Vystúpili na tretej zastávke a už boli v samom srdci Lisabonu. Malo veľmi zvláštnu formu.

pokračovanie nasleduje