Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 118. pokračovanie

A vedela aj to, že takmer každá snaha muža po kopulácii nie je ničím iným, ako zadržiavaným výkrikom vnútorne osamelej a zúfalej mužskej bytosti a jej večnej túžby po tom, čo sama v sebe nemá, a to je absorbovanie ženskej nehy a intenzívneho vnútorného tepla ženy. Muž totiž trpí na ich chronický a doslova elementárny nedostatok.

Vlado pochádzal zo starej bratislavskej rodiny, ktorá mala korene vo Viedni, odkiaľ jeden z jeho predkov z otcovej strany prišiel v 18. storočí do Bratislavy, ako oficier cisárskej armády. Už po niekoľkých mesiacoch sa oženil s mladou Bratislavčankou a ostal tam navždy žiť.

Magda a Vlado žili od roku 1969, po tom ako prišlo k okupácii Československa piatimi armádami Varšavského paktu, vo Viedni, kam sa im podarilo ujsť po zavretí hraníc na príkaz Moskvy. Vlado sa tak vrátil naspäť k svojím koreňom. Magda bola rodáčkou z Trnavy. Jej rodičia sa však presťahovali, keď mala osem rokov, do Bratislavy, kde prežila až do odchodu do Viedne, takmer dvadsať rokov.

Ako lekár hovoriaci nemecky našiel Vlado vo Viedni hneď miesto v jednej nemocnici. Nemecky vedel od detstva. Po dvoch rokoch práce v nemocnici si otvoril vlastnú ordináciu ako lekár pre všeobecnú medicínu. Obaja - Magda i Vlado - boli veľmi spoločenskí a zábavní ľudia. K ich prirodzenému humoru sa časom pridružil aj typický viedenský humor, ktorý je veľmi svojrázny. 

Na izbe pri káve im porozprávali o svojom živote vo Viedni, kde Ginette ani Denis ešte nikdy neboli. Líčili im, aké to bolo pre nich prvé roky nesmierne ťažké zvyknúť si na to, že hoci bývali len niekoľko málo kilometrov od Bratislavy, nesmeli ju ísť navštíviť, lebo boli utečencami a v ich vlasti by ich bolo čakalo odsúdenie za trestný čin opustenia republiky. Neraz, keď veľmi intenzívne pociťovali Heimweh, tak sa vybrali na slovenské hranice v blízkosti Bratislavy, aby aspoň nakrátko mohli odtiaľ pozerať na slovenskú krajinu. 

Vo Viedni žili veľmi skromne a nemali ani vlastný byt. Bývali v prenajatom byte. Vlado zdôraznil, že neodišli na Západ preto, aby si nadobudli materiálne bohatstvo. Ich veľkým spoločným snom bolo cestovanie po svete a spoznávanie iných národov. Boli náruživými cestovateľmi  a svoj sen mohli realizovať, až keď žili vo Viedni. Každoročne absolvovali tri, štyri cesty do cudziny. Pre lekára, ktorý mal vlastnú ordináciu to bolo nezvyklé a i dosť riskantné, lebo ak je taký lekár často pre svojich pacientov nedosiahnuteľný, tak mu môžu poutekať k iným lekárom.

Vlado bol ale veľmi dobrý odborník a medzi pacientami obľúbený aj po ľudskej stránke, a tak mal svojich verných pacientov, ktorí ostali vždy pri ňom a jeho občasnú neprítomnosť akceptovali. 

pokračovanie nasleduje