Ginette na neho už čakala v Luxemburskej záhrade. Prechádzala sa okolo jazierka pred palácom a Denis sa k nej nebadane blížil. Pritom užíval pohľad na jej štíhle, dobre formované telo, ktoré muselo vybudiť erotickú fantáziu každého muža. Celú svoju pozornosť koncentroval len na nádhernú ženu, ku ktorej sa teraz približoval a ktorú mu tak nečakane včera priviedla do cesty náhoda a či osud, na ktoré ako exaktný prírodovedec sa tak veľmi zdráhal veriť. Hoci sa záhrada o tomto čase, ako jedno z najobľúbenejších miest Parížanov, len tak hemžila ľuďmi, vnímal a videl len ju.
Zbadala ho, až keď bol od nej už len niekoľko metrov. Rozbehla sa k nemu, tvár jej zažiarila čarovným úsmevom a otvorila náruč. Ostal stáť, fascinovaný jej atraktivitou. Slnko jej ožarovalo nádherné dlhé vlasy, spadajúce jej na ramená a dodávalo im zvláštny zlatistý lesk. Jej tvár sa vyznačovala jemnou ušľachtilou krásou, ktorú dopĺňali jej pekné zelenkavé oči. Vo svojej priliehavej zelenej sukni, ktorá zvýrazňovala nápadnú krivku jej bokov a v bielej blúzke s hlbokým výstrihom, pôsobila elegantne, ale zároveň aj vzrušujúco eroticky. Jemná opálená pleť jej nahých ramien v ňom vyvolala náruživú chuť bozkávať ju a sa jej dotýkať po celom tele.
Keď už bola pri ňom, objala ho a náruživo ho pobozkala na pery, čo citeľne zrýchlilo jeho pulz. Opätoval bozk s veľkou vášnivosťou a nasledovala dlhá vzrušujúca spoločná hra ich perí. Od momentu, keď sa včera rozišli, analyzovali celkom racionálne svoj pocity a obaja prišli k uzáveru, že sa im podarilo nájsť to, čomu sa hovorieva osudová láska.
Ginette mala za sebou niekoľko krátkych ľúbostných vzťahov a okrem toho si užila aj viacerých sexuálnych partnerov, kde išlo výlučne o nezáväzný sex, za účelom kvalitných sexuálnych zážitkov. Vzťah k sexu mali Francúzky a obzvlášť Parížanky, úplne iný ako ženy v ostatných európskych krajinách, predovšetkým na východe.
Možno to charakterizovať ako plné uvedomenie si práva na sexuálnu rozkoš. Niečo podobné, ako keď niekto má chuť na dobré jedlo, či na dobrý sladký zákusok a si to následne dopraje. Sex mal pre ne príchuť svojprávnosti a slobody a nemusel byť bezpodmienečne a za každú cenu naviazaný na takzvanú veľkú lasku. Ak sa okolnosti tak vyvinuli, že ich nejaký muž eroticky priťahoval, potom si dopriali užívanie sexu len kvôli samotnej sexuálnej rozkoši.
Podobne vnímala sexualitu aj Ginette. Okrem toho ako psychologička videla veci súvisiace so sexualitou tak či tak veľmi triezvo a racionálne analyticky, bez deformácií rôznymi morálnymi aspektami patriarchátu, ktorý najmä prostredníctvom sexuálnych tabu religiózneho charakteru ženu kontroloval, manipuloval a jej sexualitu tým aj deformoval.
Jej výrazný zmysel pre slobodu, ako aj jej poznatky z psychológie a sexuológie jej umožnili sexualitu užívat uvoľnene a preto animálne, s plnou koncentráciou sa na rozkoš, ktorá z nej plynie, ak je oslobodená od noriem patriarchálnej morálky a jej zákazov. Človek, ktorý sa vie plne oddávať láske a sexualite nemôže a nechce zabíjať, vraždiť, dobíjať a ničiť. Ale úpráve to patriarchát potrebuje a vyžaduje.
"Drahý Denis, už som sa ťa nemohla dočkať. Čakám na teba už polhodinu. Ešte som nikdy nečakala na žiadneho muža. Obyčajne čakávajú muži na mňa, ale to sa nestáva často, som presná. Už sa mi niekoľkí muži, ktorí ma pozorovali, ako sa nervózne tvárim, ponúkali, že nahradia toho, kto ma tak dlho necháva čakať a zrejme už ani nepríde."
Ginette úmyselne hovorila mierne vyčítavým tónom, ale sa pritom zvodne žensky usmievala. Vyzerala pritom veľmi príťažlivo a neodolateľne. Denisovi sa jej spôsob komunikácie veľmi páčil a nemohol od nej odtrhnúť zrak.
"Veľmi sa ti ospravedlňujem. Musíš však vedieť, že by som ťa nikdy nenechal čakať len tak z nejakého rozmaru. Naša konferencia sa však trochu predĺžila a naviac, keď som už bol na odchode, tak ma ešte niečo nečakané zdržalo. Tušíš čo bolo toho príčinou?"
"Nie, Denis, to nemôžem vedieť. Len dúfam, že si neočaroval nejakú peknú mladú kolegyňu, čo by pri tvojom šarme nebolo ničím neobyčajným a že si mi prišiel oznámiť, že už viac si na teba nemám robiť žiadnu nádej."
Ginette ho chcela trochu naťahovať a tvárila sa odrazu veľmi vážne.
"Toho sa v žiadnom prípade nemusíš obávať. Toto remeslo neobľubuje veľa žien, a tie, ktoré sa ním predsa len dali zlákať, nijako nevynikaju ženskou atraktivitou a erotikou. Som presvedčený, že keby sa tam dnes bola objavila nejaká učená astronómka, ktorá by bola aspoň spolovice taká krásna ako ty, tak by sa veľa kolegov bolo aspoň ukradomky obracalo smerom k nej a aj jej prednáške by boli venovali ďaleko väčšiu pozornosť ako mojej, aj keby nebola veľmi učená. Naozaj nie sme zvyknutí na atraktívne astronómky", zasmial sa pobavne Denis a pokračoval:
"Tak ti prezradím, prečo som sa tak dlho zdržal. Keď som už vychádzal z budovy, tak ma pristavil istý významný francúzsky fyzik, menom profesor..."
"Už viem, už viem kto - bol to môj otec", prerušila ho Ginette a potom ho nechala dokončiť to, čo chcel povedať.
"Áno, tvoj otec ma pristavil, predstavil sa a porozprával mi, že už dávnejšie sledoval moje vedecké aktivity, ktoré ho veľmi zaujali a keď sa pred rokom dozvedel, že prídem do Paríža na konferenciu, tak sa rozhodol prísť si vypočuť môj referát. No a napokon ma pozval, spolu s tebou, na večeru k vám domov zajtra. A ty mi chceš nahovoriť, že si o tom nevedela."
"Vedela som o tom, priznám sa, ale som chcela počuť, ako mi to sám porozprávaš. O tom pozvaní som však nevedela ani ja. To sa otec tak musel rozhodnúť celkom spontánne, až keď ťa stretol a spoznal osobne. Včera v noci som s ním telefonovala a bola som prekvapená, že už dávnejšie o tebe vedel. Doma o tom ale nikdy nič nepovedal. A tak ostáva len v rovine špekulácii, či by bol išiel za tebou aj v tom prípade a hľadal k tebe osobný kontakt, keby sa odo mňa nebol dozvedel o našom stretnutí.
Ale predsa si len myslím, že by tak bol urobil, a to z dvoch dôvodov. Preto, lebo si Slovák a nakoľko si ho očaril odborne, ale aj ako veľmi sympatický človek. A určite by ťa bol chcel priviesť k nám už len kvôli starej mame. A potom, nemôžem sa ubrániť tomu dojmu, že aj kvôli mne, aby som spoznala takého výnimočného muža.
A tak naše stretnutie bolo podľa mňa tak či tak napokon nevyhnutné a nebolo žiadnou náhodou. Budhista by povedal, že to bola naša spoločná karma, ktorá sa musela naplniť."
Boli tri hodiny, a tak mali pred sebou takmer celé nádherné popoludnie, ktoré mohli stráviť spoločne. Keďže Denis chcel vidieť čo najviac z Paríža, tak sa rozhodli, že nepôjdu obedovať do reštaurácie, ale že zjedia malé občerstvenie, ktoré Ginette prezieravo pripravila ešte doma a vzala so sebou do auta.
Keď sa posilnili, tak Denis prejavil prianie, že by si chcel pozrieť Place de la Bastille. Ginette ho upozornila, že na námestí Bastilly nie je nič pozoruhodné a stojí tam len Colonne de Julliet, pomník postavený na pamiatku parížskeho júlového povstania v roku 1830. Denis však chcel v každom prípade vidieť miesto, z ktorého vyšla najdôležitejšia revolúcia európskej histórie, nesúca na svojom štíte tri najvznešenejšie ideály ľudstva - slobodu, rovnosť a bratstvo.
Viezli sa mostom cez Seinu a potom ďalej širokým dlhým Bouelvard de la Bastille, vyúsťujúcim na preslávené bastillské námestie, na ktorom stála až do pamätného 14. júla 1789 pevnosť Bastilla, ktorá bola súčasne aj obávaným väzením symbolizujúcim moc, svojvôľu a aroganciu starej, pyšne samoľúbej francúzskej monarchie. Nejeden nepohodlný politický väzeň nezhliadol už nikdy viac svetlo sveta, ak ho raz zavreli do žalárov jej vysokých mohutných hradieb. 14. júla 1789 však bola Bastilla dobytá revolučnými parížskymi masami a nenávisťou k monarchii vybičované vášne davu nenechali z nej stáť ani len kameň na kameni.
Vystúpili a Denis ostal stáť a mlčky rozjímal. Pohrúžený do seba myslel na to, ako pred viac ako dvesto rokmi sa na tomto mieste odohralo niečo fenomenálne v ľudských hlavách a spôsobilo ako lavína úžasný prevrat, ktorý zmietol po prvý raz v dejinách ľudstva "ancien regime", absolutistickú moc kráľa. Táto revolúcia nebola len revolúciou zbraní, násilia a krvi, ale bola predovšetkým aj revolúciou mentálnou, a to napriek tomu, že vo svojej finálnej fáze začala - ako všetky revolúcie - požierať aj svoje vlastné deti. Mentálna bola v tom, že v nej sa odrazu zmenila aj mentalita širokych más. Prišlo v nej k náhlej zmene zaužívaných komplexných štruktúr myslenia a vzniklo niečo úplne nové a prevratné. Možno povedať, že prišlo k súčasnej mentálnej mutácii u početných individuií, ktoré následne strhli celú spoločnosť.
Po niekoľkých minútach precitol z rozjímania a o niečo neskôr sa vydali na cestu k malebnému svetoznámemu kostolu Sacre-Coeur. Z námestia Bastilly to bolo síce pomerne ďaleko, ale prišli tam rýchlo priestrannými bulvármi Paríža. Ginette riadila auto obratne, s istotou rodenej Parížanky. Cestou mu rozprávala, že v Paríži je pripustených okolo pol milióna osobných aut a že mesto je v dôsledku extrémne prehustenej premávky postihnuté veľkým dopravným chaosom a je problémom do neho autom prísť a tiež dostať sa z neho von. Dozvedel sa od nej aj to, že v meste je taký znečistený vzduch, ako v žiadnom inom európskom veľkomeste a naviac, že má pomerne málo zelene. Napriek tomu ho všetci milujú a snívajú o živote v ňom, ktorý však nie je ani zďaleka taký romantický, ako sa to zdá nespočetným návštevníkom a turistom.
Viezli sa dlhočizným bulvárom Magent, ktorý končil v blízkosti Sacre Coeur a Denis sa opätovne nadchýňal veľkolepými bulvárovými tepnami Paríža. Nedalo mu, aby sa svojej spoločníčky zvedavo nespýtal:
"Porozprávaj mi, prosím, ako prišiel Paríž ku svojím fascinujúcim, pre neho takým typickým bulvárom."
Ginette sa pousmiala a natešene konštatovala:
"Vidím, že Paríž ti už úplne učaroval, a to ma veľmi teší. Bol to muž menom barón Georges Eugenes Haussmann, ktorý v devätnástom storočí vyslobodil Paríž z jeho stredovekého väzenia a sa pričinil o to, že je ešte aj dnes jeho zásluhou ako tak znesiteľný pre život. Zaslúžil sa o to, že pôvodné mestské múry - jeho korzet a pancier, ktorý ho zväzoval a dusil - takmer celkom zmizli. Napriek tomu je aj dnes možné sledovať ich pôdorys, lebo časť bulvárovej siete, ktorú Haussmann vybudoval v prstencovej forme, sa takmer identicky s nimi kryje. Túto perfektnú bulvárovú sieť doplnil priestrannými námestiami.
Paríž zažil v celom priebehu svojej existencie až do dnešných dní len štyri "chirurgicko-operatívne" zásahy do svojej tváre. Najprv to bola výstavba mestských hradieb, ktoré sa postupom času premenili na pancierový korzet brániaci jeho rastu. Nasledoval "cisársky rez", v rámci ktorého bol mesto prebudované a s veľkou fantáziou skrášlené. Tretia fáza jeho premeny sa konala z policajno-vojenského podnetu, ktorý bol maskovaný ako zlepšenie hygienických a zásobovacích možností mesta. Posledným veľkým experimentom ozdravovania a zlepšovania stavu tohto pacienta z kameňov, tehál a múrov, alebo ak chceš, tak to možno nazvať aj vydarenou transplantáciou jeho rokmi prestárnutej a zdegenerovanej pleti, bolo obdobie Belle Epoque - Peknej epochy. Bola podnietená želaniami majetných občanov stavať exkluzívne domy v rôznych bizarných štýloch a už čoskoro Paríž nimi priam hýril.
Ešte sa vrátim k Haussmannovi. Pečať, ktorú vtlačil a či vnútil Parížu, zostala neporušená a výrazne všadeprítomná celé jedno storočie, a to až do začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Haussmannovým pričinením sa Paríž stal síce počas dvadsatich rokov obrovským stavenišťom, ale zároveň to bola jeho zásluha, že projekt premeny mesta podstatne znížil veľkú nezamestanosť, ktorá v ňom v tom čase vládla. Francúzsky barón s nemeckým menom bol nesporne technickým géniom, ktorý sa zaslúžil aj o lepšiu hygienu a zdravšie prostredie v meste. Jeho široké bulváre umožňovali dôkladnú cirkuláciu obrovskej masy znečisteného vzduchu, ktorý sa predtým najmä v letných mesiacoch počas horúčav zažíval v nespočetných úzkych a krivolakých uličkách, preplnených odpadkami a špinou, ako neznesiteľný zápach hniloby a smradu.
Z toho dôvodu hľadal únik z parížskeho Louvru svojho času aj "Slnečný kráľ", Ludvik XIV. a dal si preto postaviť mimo mesta nový palác Versailles."
+ + + + + + + + + + +
nasleduje 11. pokračovanie
