Paríž a jeho hviezdy

 Roman Bednár

Neobyčajný autentický príbeh mladého nadaného       slovenského  astrofyzika z konca 20. storočia

   Uháňajúci rýchlik sa blížil k prvým siluetám domov jedného z parížskych predmestí, ktoré sa vynárali z raňajšieho šera. Denis Čarnecký, mladý, tridsaťročný slovenský astrofyzik, sa pomaly chystal vystúpiť. Bola to jeho prvá cesta do Francúzska, kde sa v Paríži mal zúčastniť medzinárodnej 

astrofyzikálnej konferencie.

   Cesta z nemeckého Ludwigshafenu, kde nastúpil krátko po polnoci, trvala len päť hodín. Vlak začal brzdiť a o chvíľu Denis vystúpil na stanici Gare de l´Est. Vlak prišiel presne, nemal ani minútu meškanie. To bola tiež jedna z vymožeností západnej civilizácie a najmä západonemecké vlaky sa tešili povesti, že si podľa nich možno nastaviť dokonca aj hodinky.

   Denis v tom čase, začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia, pracoval už niekoľko rokov v Prahe a patril k velmi talentovaným astrofyzikom. Zaoberal sa kozmológiou vesmíra a pracoval na istej veľmi odvážnej a smelej hypotéze. V tej súvislosti bol v kontakte s niekoľkými poprednými svetovými astrofyzikmi. Cestou z Prahy do Paríža sa zastavil na pol dňa v Heidelbergu, kde na hvezdárni Königstuhl, vysoko nad mestom, pracoval Werner Rahn, jeho dobrý priateľ. Navštívil ho v jeho dome na zalesnenom svahu nad riekou Neckar. Bolo to veľmi malebné miesto - končil tu rozsiahly hornatý Odenwald a pod oknami domu, v údoli, sa rieka vymaňovala z objatia jeho zalesnených kopcov, aby pokračovala ešte niekoľko kilometrov už len šírou rovinou k Mannheimu, kde sa napokon vliala do mohutných vôd Rýna.

   Werner sa pracovne venoval na astronomickom inštitúte v Heidelbergu dynamike Mliečnej dráhy, no vo svojom voľnom čase intenzívne bádal na problematike a na matematických modeloch black holes, tzv. čiernych dier, záhadných kozmických objektov, ktoré zhltnú všetko, čo sa dostane do blízkosti ich "pažeráka". Neunikne im dokonca ani len svetlo - ich gravitačná sila má prakticky nekonečnú veľkosť.

Neskoro v noci ho Werner odviezol na stanicu v Ludwigshafene na rýchlik do Paríža. Srdečne sa rozlúčili a Denis mu prisľúbil, ze sa mu po skončení konferencie ozve telefonicky.

                                                       + + + + + + + +

   Čierne diery Denisa fascinovali už ako dvanásťročného chlapca a boli dôvodom, prečo sa už vtedy rozhodol, že raz bude študovať astronómiu. Pred stanicou sa rozhliadal so záujmom po okolí a pozoroval neobyčajný ruch a pritom si spomínal ako sa to všetko začalo. 

  Krátko pred Vianocami v roku 19.. priniesol otec domov krátky článok v angličtine s názvom Sú čierne diery naozaj len science fiction? Otec pracoval ako fyzik v Bratislave a dobre ovládal anglický jazyk a mu článok preložil. Denisa jeho obsah fascinoval a čierne diery mu odvtedy navždy učarovali. S otcom často rozprával a diskutoval o prírodných vedách, a tak neustále rozširoval svoje poznanie. 

   Otec mu už od útleho veku rozprával, samozrejme primeraným spôsobom, o nejednom fyzikálnom či astronomickom fenoméne. A tak ešte skôr ako začal chodiť do školy, vedel už niečo o tom, kto bol Kepler, Galilei, Newton či Einstein. Už veľmi skoro sa rozhodol, že bude študovať prírodné vedy. Pre Denisa boli rozhovory s otcom oveľa milšie ako akékoľvek hračky a boli pre neho nesmierne zaujímavo a vzrušujúco znejúcimi rozprávkami. Otec bol veľmi pútavým rozprávačom a dokázal náročné a ťažké prírodovedecké témy pretlmočiť do fascinujúcich, doslova rozprávkovo znejúcich príbehov o tajuplnom kozme a prírode, nad ktorými potom Denis uvažoval a premýšľal a neskôr ich aj sám rozvíjal. 

Takto sa nebadane a hravou formou učil a nadobúdal vedomosti, o akých nielen neho rovesníci, ale i väčšina dospelých ani len nesnívala.  

  Vianoce v roku 19.. - keď sa bížili jeho dvanáste narodeniny - rozhodli s konečnou platnosťou o jeho osude. Po tom, ako si našli každý svoj darček, odišiel s otcom do jeho pracovne a mama a mladšia sestra, desaťročná Daniela, ostali pri stromčeku a počúvali vianočné koledy. Otec ho vtedy po prvý raz uviedol do fascinujúceho sveta čiernych dier. Diskutovali o nich dlho do noci a od toho dňa vedel Denis s istotou, že sa raz stane astrofyzikom. V ten vianočný večer sa po prvý raz dozvedel niečo o takzvanom Schwarzschildovom rádiuse, ako aj o tom, že vynikajúci nemecký astronóm Karl Schwarzschild sa stal v prvej polovici dvadsiateho storočia takpovediac otcom idey čiernej diery, hoci hypotéza o nej driemala už niekoľko desaťročí, nepovšimnutá a zastrčená niekde vo vedeckých archívoch. 

 Dokonca ani len slávny Albert Einstein jej nepripisoval nijaký seriózny vedecký význam, a to napriek tomu, že Schwarzschild ju odvodil priamo z rovníc jeho teórie relativity.

  V ten pre neho taký pamätny vianočný večer sa od otca dozvedel, že čierna diera nie je v podstate nič iné ako sú aj planéty, Slnko a či ostatné hviezy v kozme. V princípe je taktiež len istou formou hmoty (aj keď s neobyčajne extrémnymi fyzikálnymi vlastnosťami), a podobne im, sa vyznačuje gravitačnou silou, aj keď je jej veľkosť neporovnateľne väčšia.

   Spomínal si živo ako otec v ten večer rozprával a rozprával a ako ho počúval uchvátený a okúzlený doslova prírodovedeckou mystikou magického fenoménu čiernych dier. Mal pocit akoby počúval neuveriteľné historky z knihy arabských rozprávok Tisíc a jedna noc. Pritom sa dozvedel, že všetky objekty majú tendenciu "padať" do čiernej diery, podobne ako je to u každej planéty alebo hviezdy - jediný rozdiel je v tom, že ak sa raz nejaké teleso dostane do sféry gravitačnej sily čiernej diery, tak jej už za žiadnych okolnosti nemôže uniknúť, čo znamená, akoby navždy prestalo existovať a stane sa jej súčasťou. 

   V článku bola zmienka o tom, že prvým objaviteľom idey čiernej diery bol už v osemnástom storočí geniálny francúzsky matematik Laplace, aj keď išlo len o hypotetickú a matematicky nepodloženú myšlienku. Predstavoval si možnosť existencie mimoriadne hmotnej hviezdy, ktorá by mohla spôsobiť natoľko intenzívne gravitačné pole, že by bola schopná spútať a uväzniť svoje vlastné svetlo, čím v podstate už vtedy vystihol fyzikálnu podstatu čiernych dier.

   Od otca sa potom dozvedel, že principiálne je možné premeniť každé zoskupenie hmoty na čiernu dieru, ak je k dispozícii dostatočne veľká komprimujúca sila. Ak by sme to urobili s naším Slnkom, tak by z neho vznikla čierna diera - guľa o priemeru 2,8 cm. 

 Keď potom neskoro  v noci už zaspával, zaumienil si naučiť sa čo najskôr anglicky, aby si mohol sám čítať všetky tie vzrušujúce a zaujímave informácie zo sveta astronómie a kozmu.

  Ako patnásťročný ovládal už celkom dobre tento jazyk. Ucil sa ho ako autodidakt. Veľmi sa odlišoval od svojich rovesníkov. Vynikal obdivuhodnou vlastnosťou, že všetko čo si zaumienil, aj zrealizoval. Začal priam hltať vedecké knihy v angličtine s fyzikálnym a astronomickým obsahom. Všetky významne  práce i objavy z astrofyziky boli uverejňované v angličtine a preto bolo pre Denisa dôležité, aby sa ju čo najskôr naužil. Na Slovensku v tom čase len veľmi málo ľudí tento jazyk ovládalo. Aj to bolo neskôr, keď už študoval astrofyziku ako vysokoškolák, jedným z dôvodov, že mal pred svojimi spoužiakmi veľký náskok vo vedomostiach.

                                                                    + + + + + + + 

   Ako popredný československý astronóm navštívil Západ už niekoľkokrát, ale v Paríži bol po prvý raz, a tak bol zvedavý aj na historické a architektonické pozoruhodnosti mesta na Seine. Denis nebol len suchým vedcom zaujímajúcim sa výlučne o vzorce, teórie a hypotézy, ale bol aj dobre urasteným atraktívnym, nápadne pekným mužom a naviac aj slobodným. Preto bol zvedavý aj na mladé Parížanky, ktoré predchádzala povesť, že sú nebyčajne šarmantné a príťažlivé ženy.    

    Po niekoľkých minútach sa vrátil naspäť, na stanicu, lebo sa rozhodol urobiť to, čo robieval vždy, keď pricestoval do nového neznámeho mesta. Odložil si kufor do úschovne a vydal sa objavovať Paríž peši. Werner mu daroval v Heidelbergu skladaciu mapou Paríža, a tak sa mal podľa čoho orientovať. Mal síce zabezpečený hotel, ale mu pripadal veľmi drahý, a tak si chcel nájsť lacnejší. Okrem toho hotel bol veľmi ďaleko od stanice Gar de l´Est a chcel bývať v jej blízkosti. Po menšom občerstvení na stanici sa vydal smerom do centra po širokom bulvári De Sebastopol. 

  Bolo neskoré ráno a svetová metropola sa pomaly prebúdzala do obvyklého každodenného ruchu, ktorý však pre Denisa bol čímsi nesmierne očarujúcim a jedinečným. Pulzácie parižskeho ruchu boli sprevádzané priam nepredstaviteľnou záplavou aut, proti ktorej premávka v Bratislave mu pripadala tak, ako keby porovnal prietok malého horského potôčika a Dunaja. Azda nijaké iné európske veľkomesto sa nevyznačovalo takou intenzitou dopravnej premávky aut ako práve Paríž.  

pokračovanie nasleduje