Pre nekritických veriacich budú nasledovné fakty veľmi prekvapujúce a aj zarážajúce.
V prvom rade je nesporným historickým faktom, ktorý platí odkedy sa kresťanská cirkev stala na základe Milánskeho ediktu z roku 313, vydaným rímskym cisárom Konštantínom Veľkým, rovnoprávnou s ostatnými rímskymi náboženstvami, že za fasádou Vatikánu sa pravidelne odohrávajú mocenské diplomatické boje.
Aj preto má organizovaná špionáž vo Vatikáne niekoľkostoročnú úspešnú tradíciu. Pápež patrí k najlepšie informovaným osobám na svete. Prvé veľké vystúpenie mali vatikánski špióni pred piatimi storočiami, keď Martin Luther úspešne atakoval rímsku cirkev práve tým, čo veľmi dobre ovládala - silným a presvedčivým slovom. Odkedy vynikajúci profesor teológie v roku 1517 pripevnil na kostol vo Wittenbergu svoje tézy, ostro kritizujúce cirkev, strácal Vatikán na sever od Álp čoraz viac svojich prívržencov, ktorí sa stali horlivými ovečkami v košiari geniálneho reformátora. Na koncile v Triente v roku 1545 začal preto Vatikán organizovať svoj protiúder. Vyškolení vatikánski špióni infiltrovali rady reformátorov, lákali ich do pasce a mnohých z nich sa im podarilo obviniť a dostať pred sudcov a katov.
Boj náboženstiev dosiahol svoj vrchol za vlády anglickej kráľovny Alžbety I., ktorá sa zaslúžila o to, aby v jej krajine vládol protestantizmus a aby sa Anglicko oslobodilo od Vatikánu. Tak treba chápať aj jej postoj ku katolíckej kráľovnej Škótska, Marie Stuartovej, ktorú dala popraviť, aby potom dostala do svojej moci aj katolícke Škótsko. Vatikán sa predtým všemožne usiloval dostať na anglický trón práve Stuartovnu. Poslal do jej blízkosti talianskeho agenta, dobre vyzerajúceho Taliana Dávida Ricciho, mladého muzikanta, ktorý sa stal jej privátnym sekretárom a potom už rýchlo našiel aj cestu do jej postele. Plán Vatikánu však stroskotal, lebo manžel Márie prišiel na to, že kráľovna má milenca a dal ho zavraždiť. Alžbeta sa prirodzene všetko dozvedela a ďalší priebeh histórie je už všeobecne známy. Vatikán navždy stratil Anglicko.
Len niekoľko málo zasvätencov poznalo presný cieľ letu nenápadného lietadla, ktoré skoro ráno, 15.1.1973, štartovalo z Paríža.
Sedela v ňom izraelská premiérka Golda Meir. Dokonca aj jej najbližší spolupracovníci sa dozvedeli až keď bol stroj vo vzduchu, že neletia priamo do Afriky, ale že budú mať krátke medzipristátie v Ríme. Žiadny izraelský politik neletí bez pádneho dôvodu do mesta, ktoré je svetovým centrom katolíkov. Pápež Pavol VI. osobne požiadal Goldu Meir k tajnému stretnutiu. Išlo takpovediac o stretnutie dvoch nezmieriteľných reprezentantov protikladnosti myslenia a názorov. Izraelská premiérka nahnevala Pavla VI. svojou politikou voči Palestíne, charakterizovanou starozákonným biblickým "oko za oko, zub za zub".
Pápež preto nadviazal kontakt so smrteľným nepriateľom Izraela, s Palestínčanmi a dokonca poslal pozdrav ich vodcovi, Jassirovi Arafatovi, k sviatku narodenia proroka Mohameda. Napriek prísnemu utajovaniu stretnutia pápeža a premiérky Meir, sa to Palestínčania dozvedeli a lietadlo na rímskom letisku očakávali v to studené januárové ráno piati palestínski muži, ktorí mali v dvoch autách pripravené rakety, aby ho odstrelili. Boli príslušníkmi palestínskej teroristickej skupiny Čierny september, ktorá niekoľko mesiacov predtým, počas mníchovskej olympiády, uniesla jedenásť izraelských atlétov a ich zvraždila. Krátko pred pristátim bola však tajna izraelská služba Mosad upozornená na to, čo sa na letisku chystalo. Pozorným očiam Vatikánu neušli dve podozrivé autá v blizkosti pristávacej dráhy. Mosad zavolal a informoval páter Angelo Casoni, tajný agent pápeža. Pri prestrelke s agentami Mosadu boli dvaja Palestínčania zastrelení, traja odvedení v putách. Izraelská premiérka pobudla u pápeža polhodinu, potom letela ďalej do Afriky. Verejnosť sa nikdy nedozvedela, že pristala v Ríme.
Spoločná akcia proti teroristom bola začiatkom "priateľstva" izraelskej a vatikánskej tajnej služby. Na verejnosti sa medzi Vatikánom a Izraelom neraz odohrávali ostré slovné výmeny názorov, no za fasádou ich tajní agenti úzko spolupracovali. Napríklad aj v máji tohto roku, pri operácii Biela sutana, ktorá chránila pápeža Benedikta XVI. , keď napriek hrozbám atentátom zo strany islamistov, podnikol cestu na Blízky východ.
Oficiálne neexistuje nijaká tajná služba Vatikánu.
Vatikán takéto tvrdenia či otázky vehementne odmieta. Na tomto mieste ešte niekoľko faktov, ktoré však potvrdzujú jeho nepopierateľnú existenciu. Po II. svetovej vojne založil belgický dominikánsky kňaz Felix Morlion vatikánsku univerzitu Pro Deo, s pobočkami po celom svete. Oficiálne to bola univerzita pre vatikánske štúdiá. Nemecký expert tajnej služby, Schmidt-Eenboom však nedávno prehlásil, že výstavba všetkých jej pobočiek bola financovaná americkou tajnou službou. Za akademickou etiketou sa ukrývala organizácia charakteru tajného spravodajstva - povedal nemecký expert. Bývalý taliansky premiér Andreotti potvrdil, že Vatikán vždy udržiaval úzke kontakty k západným tajným službám, najmä k americkej. Andreotti to musel exaktne vedieť, veď bol niekoľko rokov sekretárom Morliona. Je aj logickou konzekvenciou, že osoba pápeža sa nemôže nezúčastňovať intríg a aktivít, ktoré sa odohrávajú v medzinárodnej špionážnej agentskej sieti. Predsa je jedným z najdôležitejších aktérov svetovej politiky. Keď povie svoju mienku k významným alebo konfliktným situáciam niekde vo svete, tak musí mať k dispozícii najlepšie a najdiskrétnejšie informácie, pretože nasledovný deň o tom píšu všetky média.
Najmocnejší politici sveta opakovane vyhľadávajú v kritických situáciach jeho radu. Tak napríklad aj prezident USA Kennedy v roku 1962, počas kubánskej krízy, keď svetu hrozilo vypuknutie atómovej vojny medzi veľmocami. Na druhej strane má Vatikán aj úhlavných nepriateľov, ako totalitné vlády typu čínskej, ale aj nebezpečných nepriateľov vo vlastných radoch, napr. hnutie tzv. oslobodzovacej teológie v Južnej Amerike, nekompromisne bojujúcej za práva chudobných, spolu s takými ľavicovými a protiamerickými politikmi ako prezidenti Hugo Chavez a Evo Morales. Jedným z jej hlavných reprezentantov bol biskup Romero, ktorého bohatí preto zavraždili. Je verejným tajomstvom, že prsty v tom mal aj Vatikán. Ako ďalekosiahlo je Vatikán involvovaný do tajných špionážnych "hier" sa exaktne nedá ohraničiť. Talian Lo Bello, skvelý znalec Vatikánu, tvrdí, že disponuje najefektívnejšou špionážnou sieťou na svete. Španielo-Peruánec Eric Frattini, žurnalista a znalec spektra tajných agentov, vydal nedávno knihu La Santa Alianza, kde opisuje päťstoročnú históriu organizovanej špionáže pápežov a je v nej množstvo overených príbehov vatikánskych agentov.
Cirkev je každopádne priam predurčená ku globálnej špionáži.
Nielenže Vatikán udržuje diplomatické kontakty až k 174 štátom, ale je aj centrom úžasne komplexnej globálnej siete, ktorá siaha fakticky takmer do každej dediny na svete. 1,2 milióna kňazov a mníchov sú pápežoví lojálni a diskrétni "poddani", užívajúci všeobecnú dôveru svojich "ovečiek", ktoré sa im vo všeličom zdôverujú a spovedajú. Mnohí z nich posielajú do Vatikánu povinne pravidelné informácie o ľuďoch a pomeroch, kde účinkujú.
II. svetová vojna urobila špionáž nepostrádateľnou a dnes je neodmysliteľnou súčasťou svetového diania. Zatiaľčo zo všetkých strán znela streľba, tak sa v tajnosti navzájom vyjednávalo a vo veľkom sa špiónovalo. Pritom názor Vatikánu, ako neutrálnej inštancie, bol všade žiadaný. Americká žurnalistka, Mary Alen Reese, vyhlásila, že aktivity špionážnej siete Vatikánu sa tiahnu históriou špionáže ako výrazná červená niť.
Azda najodvážnejšia akcia Piusa XII., ktorý vládol na Petrovom stolci počas II. svetovej vojny, bol pokus o prepojenie anglickej vlády so skupinou vysokych dôstojníkov Wehrmachtu, ktorí organizovali atentát na Hitlera. Tým chcel dosiahnuť rýchlejší koniec vojny. Pius nariadil najprísnejšie utajenie svojho zámeru. Nič nesmelo byť dokumentované písomne. Spojkou Vatikánu k atentátnikom bol mníchovský právnik Jozef Müller, veriaci katolík a presvedčený antifašista, spolupracovník tajnej služby Wehrmachtu. Opakovane cestoval do Ríma a informoval pápežových agentov o plánovaných útokoch Wehrmachtu. Napokon sa však prišlo na to, že niekto znútra Wehrmachtu prezrádza vojenské plány. Podozrenie padlo na niekoľkých mužov a aj na Müllera. Bol by s istotou skončil na popravisku, keby nebol podržal nad ním ochrannú ruku admirál Wilhelm Canaris, ktorý tiež pracoval proti Hitlerovi. Postupne sa rozvinula veľmi zamotaná špionážna hra, v ktorej sotva niekto vedel, kto je na koho strane.
Canaris rafinovane a odvážne poveril práve "zradcu" Müllera, aby sa pokúsil najsť vinníka a zároveň poslal Hitlerovi správu, v ktorej celú záležitosť opísal ako bezvýznamnú. To bola však len krátka medzihra, lebo na koniec predsa len tajná pápežová misia stroskotala a Müllera zatklo Gestapo a bol podrobený krutým výsluchom. Podarilo sa mu prežiť a po vojne sa stal spoluzakladateľom strany CSU a jej prvým predsedom. Admirál Canaris skončil v koncentračnom tábore a napokon na šibenici.
